Vznik a vývoj Franskej ríše

V druhej polovici 5. stor. v dobe, keď sa nezadržateľne rúti moc rímskych cisárov v západnej Európe vzniká v provincii niekdajšieho impéria, v severnej Gálii, nový štátny útvar nazývaný regnum Francorum. Gótske kráľovstvá v Itálii a Španielsku alebo aj moc Burguncov medzi Rýnom a Rhônem, mohli byť väčším nebezpečenstvom jednotného Ríma, než vzdialenejšie barbarské panstvo v severnej Gálii. Práve franské kráľovstvo sa malo stať krištalizačiným strediskom nového vývoja. Najdôležitejším spájajúcim článkom medzi starovekom a stredovekom, tj. medzi kultúrou gréckorímskou a novou kultúrou západoeurópskou.

Vznik Franskej ríše (482- 814)
Kráľovstvo Frankov v Galii bolo najživotaschopnejším z nástupníckych barbarských štátov na území Rímskej ríše. Za vlády Karolovcov Frankovia ovládli celú západnú Európu. Zásadným spôsobom rozvinuli systém kráľovskej a vládnej moci, kultúru, vzdelanosť, náboženstvo i spoločenskú štruktúru.
Panovníci z rodu Merovejovcov odvodzovali svoju moc od Merovecha, jedného z menších kráľov sálskych Frankov, ktorý bol podľa povesti potomkom morského netvora a ktorého preto považovali za poloboha. Merovejovská ríša vo franskej Galii sa stala najživotaschopnejším z nástupníckych barbarských štátov na území niekdajšej Rímskej ríše. Pevné základy franskej hegemónie položili výboje Chlodovika a jeho synov a vnukov. Tento odkaz potom rozvinuli ich následníci z rodu Karolovcov, ktorí na istý čas ovládli západnú Európu. Obdobie franskej vlády charakterizuje mimoriadna politická a kultúrna súdržnosť i zásadný a mnohotvárny rozvoj takmer vo všetkých oblastiach života.

Merovejovci
Skvelý hrob Chlodovikovho otca Childericha (zomrel 481), objavený roku 1653 v Tournai, dokazuje, že tento muž hoci bol pohan, vládol ako rímsky vojenský miestodržiteľ v severnej Galii.Významným podnetom na to, aby tamojšie galorománske obyvateľstvo prijalo za vládcu jeho syna Chlodovika, bola Chlodovikova konverzia na katolícku vieru. Rímsky Gali a Frankovia postupne splynuli. Od 7. stor. nebolo už medzi mocnými merovejovskými kniežatami a biskupmi v politickej a miestnej správe možné rozlíšiť, kto je akej krvi. Pre asimiláciu etník v Galii je príznačné, že francúzština sa vyvinula z latinčiny, hoci prvé menšie pravopisné úpravy písanej reči pochádzajú až z 9.stor. Počas celého obdobia franskej nadvlády v Európe bola latinčina jazykom práva, náboženstva a vzdelanosti. Na západ od Rýna sa navyše používala aj v bežnej komunikácii. Za vlády Chlodovikových následníkov sa franská moc sústreďovala prevažne na územiach na sever od Loiry a najmä v tzv. Neustrii a Austrázii. Od roku 613 sa títo králi čoraz väčšmi opierali o hodnostárov nazývaných majordómami, ako aj o ďalších urodzených veľmožov, ktorí vládli v provinciách rozsiahlej ríše. Práve z najmocnejšieho rodu v Austrázii, Arnulfovcov, ktorí neskôr vstúpili do dejín ako Karolovci, vzišiel Merovejovcom najvážnejší súper o moc. Na čele Arnulfovcov vtedy stál majordóm Pipin II. Stredný, ktorý v bitke pri Tetrách roku 687, v ktorej porazil neustrijského majordóma, dosiahol významné, hoci krátkodobé víťazstvo. Až Pipinov syn Karol Martel skonsolidoval moc rodu i ríše v bojoch s neutrijskými majordómami, Frízmi, Akvitáncami a Saracénmi. Keď Karol, hoci mal stále len hodnosť majordóma, roku 741 zomrel, odovzdal svojim synom, Pipinovi III. Krátkemu a Karlomanovi, ríšu výrazne rozšírenú a posilnenú.
Práve Pipin III. sa v roku 751 na radu a so súhlasom franských veľmožov vyhlásil za kráľa a založil tak dynastiu Karolovcov. Svoje postavenie ešte väčšmi posilnil roku 754, keď pápež prekročil Alpy a pomazal jeho i jeho synov ako právoplatných vládcov Frankov. Aj Pipin Franskú ríšu rozšíril, a to o Alamániu a Akvitániu.
Karol Veľký
Pipinov syn Karol Veľký dobyl kráľovstvo Longobardov a zabral Bavorsko. Po sérii krvavých výprav si podmanil Sasov a násilne ich obrátil na kresťanstvo. Napriek neúspechu v Roncesvalleskom priesmyku, nesmrteľne zachytenému v Piesni o Rolandovi, Karol ovládol územie Hispánskej marky. Roku 796 dosiahol slávne víťazstvo aj nad Avarmi. Ako panovníkovi nad mnohými národmi sa Karolovi dostalo uznania na Štedrý deň v roku 800, keď bol korunovaný za cisára, hoci tento akt bol do značnej miery symbolický a fakticky Karolovo postavenie ani politickú moc neovplyvnil. Išlo skôr o to, akú úlohu mal panovník hrať vo vzťahu k Taliansku a ako ochranca Ríma. Neskoršie generácie vedeli hlbší zmysel tejto udalosti patrične využiť. Roku 806 začal Karol podnikať prípravy na to, aby cisársky titul zachoval aj pre svojich následníkov, ale nikdy ich nenaplnil. Napriek tomu, roku 813, korunoval Ľudovíta, jediného zo svojich synov, ktorý zostal nažive, za svojho nástupcu. Oslavné opisy kronikárov z 9.stor. založili mýtus o panovníckej moci a sláve vládcov neskoršej Európy.

Vláda Karolovcov
Vojenské výboje Karolovcov sprevádzal proces konsolidácie cirkvi. Charakteristickými znakmi karolínskej epochy sú podpora zo strany pápeža, vyvažovaná za odplatu jeho ochranou, úzke vzťahy svetskej a cirkevnej moci, kľúčový podiel kňazov na všetkých záležitostiach štátnej správy po boku svetských veľmožov i úloha karolínskeho panovníka ako kresťanského kráľa, zodpovedného za vieru a blaho kresťanských poddaných. Pri kráľovskom dvore, od konca 8. stor. sídliacom v Aachene, i v ďalších kultúrnych centrách ríše sa zhromažďovali učenci, básnici a umelci z celej Európy. V spôsobe spravovania ríše sa uplatnilo množstvo nových prvkov. K najvýznamnejším patrila najmä reforma obeživa, mier a váh, ako aj prebudovanie štátnej správy, ktorá na účelné riadenie obrovskej krajiny vo výraznej miere využívala písomné doklady. Vznikli zákonníky a hodnostári mali na starosti dohľad nad dodržiavaním ich ustanovení. Kresťanské učenie a vzdelávanie, ako aj cirkevný a kláštorný život sa premyslene rozvíjali a tešili sa sústavnej podpore. Po celej krajine sa šírili kópie liturgických textov určených pre kostoly, upraveného znenia Biblie, i kódexu kánonického (cirkevného) práva, ktoré zhotovovali učenci pod záštitou kráľovského dvora. Hoci sa mnohé etniká podrobili franskej moci len neochotne, karolínska ríša pozoruhodným spôsobom spojila do jedného celku veľmi rôznorodé spoločenstvo národov a položila základy novodobej západnej Európy.

Chlodovik okolo roku 498-500 prestúpil na katolícku vieru.
Franské výboje pribrzdil neúspešný zásah do burgundskej občianskej vojny. Burgundský víťaz Gundebad zaplatil Alarichovo spojenectvo v roku 501 tým, že Vizigótom odovzdal Avignon. V tomto období uzavrel Alarich II. už spomínané manželstvo s dcérou ostrogótskeho kráľa Teodoricha Veľkého, Tiudigotou. Toto manželstvo bolo akiste aj odmenou za Alarichovu skoršiu pomoc Teodorichovi v boji proti Odoakrovi.

Chlodovik sa ihneď chopil situácie a zmätku, ktorý nastal v radoch vizigótskeho velenia a vzápätí obsadil Bordeaux a Tolosu, hlavné mesto kráľovstva. Okrem toho sa zmocnil časti veľkého vizigótskeho kráľovského pokladu, ktorý bol akýmsi symbolom monarchie. Burgundský kráľ Gundobad, ktorý bol dovtedy vizigótskym spojencom, na poslednú chvíľu obrátil kabát a pridal sa k Frankom. Gundobad zostupoval Rhônou do Provence, kde porazil Gesalricha, Alarichovho nemanželského syna. Burgund potom obsadil Narbonu, a tak na jar 508 zostali vo vizigótskych rukách iba Cacassonne a Arlés.

V oblastiach, kde boli spory na dennom poriadku už predtým (Septimánia), sa panstvo vizigótskeho panovníka značne posilnilo. Toto posilnenie ani tak nebolo zapríčinené upevňovaním gótskej monarchie, ako rastúcim oslabovaním Merovejovcov. Vnútorné rozpory medzi viacerými nástupcami a rozdeľovanie a zlučovanie kráľovstiev spôsobili, že sa po Teudebertovej smrti v r. 548 franské výboje zastavili. Pritom sa centrum Franského kráľovstva premiestnilo z Austrázie do Neustrie. Vizigóti si preto i naďalej udržali svoje panstvá v Septimánii bez boja. Spomeňme, ako Chlotar krátko pred svojou smrťou okolo r. 560 zorganizoval jednu z posledných franských výprav a zmocnil sa Veneta. Nasledujúceho roku však franské výboje v severoitalskej oblasti zastavil byzantský protiútok. Byzantínci sa hneď nato rozhodli získať na úkor franských záujmov Norikum a Provence.