Slovania v ranostredovekej Európe

a) Etnogenéza Slovanov a ich príchod do novej vlasti
b) Prvé štátne útvary južných Slovanov
c) Prvé štátne útvary západných Slovanov

Európa je organický celok tvorený veľkým množstvom národov. Medzi týmito národmi významné miesto zaberajú Slovania, ktorí obývajú rozsiahle územia v južnej, strednej a východnej Európe.
História Slovanov je dodnes opradená tajomstvom. Prvé doložené zmienky pochádzajúce zo 6. storočia napovedajú, že skutočné začiatky ich histórie pochádzajú z dávnejších dôb. Historici ani archeológovia však doposiaľ nedokázali hodnoverne doložiť túto skutočnosť. Napriek týmto skutočnostiam je história Slovanov bohatá na udalosti. Z jednotlivých prameňov je možné dozvedieť sa o sťahovaní, postupnom osídľovaní, expanzii i mierovom nažívaní s inými kmeňmi. Slovania sa stali neoddeliteľnou súčasťou Európy a spolutvorcami jej histórie.

ETNOGENÉZA SLOVANOV
„Slovania ako kultúrne etnický celok v podobe akú poznáme od 6. storočia, v stredoveku ešte neboli. Prechádzali len zložitým procesom etnogenézy, ktorý vyvrcholil v 4. – 5. storočí a uzavrel sa tesne pred tým, než začali ich veľké migrácie.“ (M. Vizdal, 1995)
Úplne prvé podložené správy o Slovanoch zaznamenali až neskoroantickí autori píšuci v 6. storočí. To však bolo až v dobe, keď sa početné skupiny Slovanov valili do oblasti Karpát v južnej a strednej Európe. Ich prenikanie bolo rovnako intenzívne ako napríklad germánske, ale menej násilné. Až po páde Berlínskeho múru v roku 1989 sa diskusia ohľadom tohto etnika stala objektívnou. Na základe doterajších výskumov sa pravlasť Slovanov nachádzala na území medzi riekami Dneper, Dnester, Vislou. Lesmi tejto oblasti pretekalo množstvo vodných tokov. Odtiaľ pomenovanie Slovan, označujúce v preklade človeka žijúceho pri tečúcej rieke. Otázkou ich pôvodu sa zaoberajú dve hlavné teórie :
 migračná teória – Slovania prišli na terajšie územia z pravlasti. Argumentmi potvrdil túto teóriu L. Niedele
 autochtónna teória – až do 19. storočia bola za pravlasť Slovanov považovaná Dunajská kotlina. Archeologický výskum však nepotvrdil ich výskyt pred 5.-6. storočím
Počas expanzie obsadili Slovania rozsiahle územia v južnej, strednej a východnej Európe. Podľa toho ich rozdeľujeme na 3 vetvy :
1. západní Slovania – Slováci, Česi, Poliaci, Lužickí Srbi, Kašubi
2. južní Slovania – Srbi, Chorváti, Čiernohorci, Bosniaci, Slovinci, Macedónci, Bulhari
3. východní Slovania – Rusi, Bielorusi, Ukrajinci a Rusíni
Pri svojom sťahovaní dosiahli rieku Volgu na východe, na západe ústie rieky Labe a predhorie Álp (tieto oblasti boli spätne obsadené Germánmi) a na juhu dosiahli Balkán až po Peloponéz (ten musel biť spätne pogréčtený).
„Územie Slovenska nepatrilo k praslovanskému územiu, ale prvotné prieniky sú už možné v období konca 3. storočia. V období 6. storočia prišla na Slovensko nová vlna slovanského obyvateľstva, ktorej pohyb bol vyvolaný tlakom predstaviteľov nomádskej civilizácie – turkotatárskych Avarov.“ (M. Vizdal, 1995). Prichádzali k nám troma spôsobmi v závislosti od prírodných podmienok Slovenska :
a) priamo z pravlasti - do oblasti východného Slovenska
b) prechodom cez maďarské nížiny - do oblasti západného a južného Slovenska
c) prechodom cez Karpaty - do oblasti stredného a severného Slovenska
Nedostatok písomných prameňov o Slovanoch spočíva aj v tom, že na začiatku sa nezúčastnili žiadnych veľkých bojov. Prvé neucelené písomné zmienky o Slovanoch na našom území pochádzajú od poradcu byzantského vojvodcu Belisaria Prokopia. Títo Slovania podľa jeho zápiskov pomáhali Longobardovi Ildigesovi, ktorý bojoval o nástupníctvo na longobardský kráľovský trón. Pod jeho vedením Slovania vytvorili 6-tisícové vojsko, ktoré bojovalo proti Gótom a Rimanom. Prokopios v inej časti svojich letopisov ďalej písal o tom ako iné slovanské vojsko o sile 3000 mužov prekročilo v dvoch skupinách Dunaj a vtrhlo do Ilýrie a Trácie.
Praslovania sa živili poľnohospodárstvom. Pestovali najmä obilniny, chovali dobytok a boli zruční remeselníci (hrnčiarstvo, tesárstvo a tkáčstvo). Živobytie si dopĺňali lovom, rybolovom a brtníctvom. Žili v občinách (rodoch), pôda bola každoročne rozdeľovaná žrebom medzi rodiny. Na čele občiny bol staršina (resp. starešina, kmeť). V prípade nebezpečenstva sa spájali do kmeňov a kmene do kmeňových zväzov. Starí Slovania udržiavali obchodné kontakty s inými etnikami (napr. Gótmi). Boli pohania, čiže boli polyteistického vyznania. Vyznávali rôzne božstvá a nadprirodzené bytosti napr. Parom (Perún – boh búrky), Veles (Volos – boh stád), Vesna (Lada – bohyňa jari), Morena (bohyňa zimy, smrti). Okolie (lesy, vody) boli podľa Slovanov plné duchov, víl, vodníkov, škriatkov atď. Pochovávali žiarovo v urnách.
O najstaršej slovanskej histórii nevieme nič určitého. Všetky pokusy spájať so Slovanmi niektoré zdanlivo slovansky znejúce miesta a etnické mená, ktoré sa sporadicky objavujú v dielach antických autorov (napr. v Hérodotovom opise Skytie.), sú v rovine hypotéz. Rovnako tak zostávajú len domnienkami často sa objavujúce názory o slavinite najrôznejších stredoeurópskych a východoeurópskych kultúr.

Prvé štátne útvary západných Slovanov
1. Veľkomoravská ríša
2. Český štát
3. Poľský štá

VEĽKÁ MORAVA
Po páde avarskej ríše, ktorá bola koncom 8. a začiatkom 9. storočia vyvrátená jednak Karolom Veľkým, jednak bulharským chánom Krumom, ovládla franská ríša niekdajšiu Panóniu a činila si nároky na susedné slovanské zeme. Medzi nimi bola i Morava a západné Slovensko. Morava bola vtedy jednotným štátnym útvarom. V rovnakej dobe na západnom Slovensku bolo Nitrianske kniežatstvo. Nároky franskej ríše na slovanské územia sa podarilo len sčasti naplniť, i keď šlo len skôr o formálne zväzky.
Roku 833 vznikol spojením týchto dvoch kniežatstiev 1. slovanský ranofeudálny štát, resp. 1. štát Slovákov a Čechov.
Ranofeudálny štát, základnou črtou feudálneho spoločenského poriadku je:
 neutrálny charakter ekonomiky, nízka úroveň výrobnej techniky,
 vlastnenie základných výrobných prostriedkov, najmä pôdy, feudálmi, ktorí ju za feudálnu rentu dávajú do úžitku bezprostrednému výrobcovi- roľníkovi
 kmeňovú demokraciu vystriedal štát ako základná politická inštitúcia triedneho feudálneho spoločenského poriadku
 rozhoduje panovnícka dynastia za väčšej či menšej účasti hierarchicky usporiadanej triedy svetských a cirkevných hodnostárov
 namiesto kmeňov sa postupne začína formovať feudálna národnosť, ktorá obyčajne prijíma názov kmeňa, z ktorého pochádza panovnícka dynastia
 významnou inštitúciou sa stáva i katolícka cirkev, jej ideológia a hierarchické inštitúcie
Tento štát zahátal expanziu feudálov Franskej ríše do slovanských oblastí nad Dunajom a umožnil tak ich slobodný spoločenský i kultúrny rozvoj.
Ako došlo k vzniku Veľkej Moravy?
Keď sa roku 805 s neúspechom skončili pokusy Karola Veľkého o podrobenie si českých a srbských kmeňov na Labe, presúva svoj záujem na naddunajských Slovanov. Roku 811 vyslal Karol Veľký jedno zo svojich troch vojsk, aby likvidovalo „rozbroje“ medzi Avarmi a Slovanmi. Výsledkom tejto výpravy bolo podmanenie si naddunajských Slovanov, ktorí sa len nedávno vymanili spod jarma Avarov. Závislosť našich predkov od franskej ríše nebola v tomto období len nominálna, formálna.
Roku 822 prijíma Ľudovít Pobožný hold posolstva Moravanov v Rezne.
V súvislosti s ekonomickým vývojom, už pred rokom 830 sa výrazne črtali dve strediská moci na tomto území, svedčiace o značne pokročilej konsolidácii kmeňov. Obe tieto strediská uznávali zvrchovanosť franskej ríše. Nepriamym dokladom toho je vysviacka kostola v Nitre roku 832, keďže prenikanie kresťanstva na obe územia súviselo s väčšou spätosťou s franskou ríšou. Jedno stredisko bolo na Morave, rozprestieralo sa pravdepodobne v Starom Meste pri Morave, odkiaľ sa kniežacia moc postupne rozširovala na celé územie Moravy až po Dunaj a na Záhorie a druhé nadkmeňové kniežatstvo sa vytváralo v okolí Nitry, a toto kniežatstvo postupne rozširovalo svoju moc na západné a stredné Slovensko s matranskou oblasťou.
Spoločnou hranicou týchto dvoch kniežatstiev boli Malé a Biele Karpaty.

Roku 833- 836 pripojil Mojmír I. k svojmu kniežatstvu i Nitrianske kniežatstvo a vytvoril tak štát Veľkú Moravu. Stal sa tak zakladateľom tohto štátu a tiež zakladateľom mojmírovskej kniežacej dynastie. Pribina, knieža, ktorý pôsobil v Nitrianskom kniežatstve bol teda vyhnaný Mojmírom I. Jeho putovanie sa skončilo v roku 836, keď ho korutánsky markgróf Salacho zmieril s markgrófom Radbodom. Vtedy Pribina dostal od kráľa Ľudovíta menšie léno pri Blatenskom jazere, ktoré sa stalo jadrom vazalského panónskeho kniežatstva.

PANOVNÍCI
Mojmír I. (833- 846)
Najstarším menovaným panovníkom na Morave v historických prameňoch bol práve Mojmír, ktorý vládol okolo roku 830. V rovnakej dobe panoval v susednom Nitrianskom kniežatstve.
Roku 846 zbavil východofranský panovník Ľudovít II. Nemec Mojmíra vlády.
Rastislav (846- 870)
Roku 846 je dosadený na trón Rastislav, Mojmírov synovec, v nádeji, že bude presadzovať protofranskú politiku. Prvé roky vlády sa nevyznačovali zvláštnejšími politickými zmenami vo vzťahu k Výdhodofranskej ríši. Rastislav sa venoval najmä upevneniu svojej moci a štátu. Budoval nové hradiská, pevnosti. Postupne začal vazalský zväzok s Východofranskou ríšou nadobúdať čisto formálny charakter. Uvoľnenie vazalského vzťahu Veľkej Moravy voči Východofranskej ríši súviselo s rastom vojenskej sily i so spojenectvom Veľkej Moravy s českým kmeňovým zväzom. Keďže toto počínanie Rastislava sa Ľudovítovi Nemcovi nepáčilo, roku 855 zaútočil na Veľkú Moravu, no táto výprava bola neúspešná. Takéto výpravy sa opakovali, no až dop roku 870 docela neúspešne. Roku 870 sa Rastislav dostáva do zajatia a bol odsúdený na smrť.
Franskí panovníci (870- 871)
V krajine začali vládnuť franskí panovníci prostredníctvom svojich miestodržiteľov. Roku 871 vypuklo povstanie proti tejto franskej vláde.
Svätopluk (871- 894)
Nástup Svätopluka nebol jednoduchý, pretože roku 871 bol obvinený a uväznený. Miesto Svätopluka mali nastúpiť franské kniežatá, Viliam a Engilšalk, ale proti nim vypukla na Veľkej Morave vzbura. Karolman bol nútený dohodnúť sa s uväzneným Svätoplukom, prepustiť ho a poslať na Moravu. Tu však Svätopluk zradil Karolmana a pridal sa na stranu Veľkej Moravy. Dve nasledujúce výpravy Frankov v rokoch 872 a 873 boli účinne odrazené.
Za jeho vlády zaznamenala Veľká Morava najväčší rozmach. Jej moc sa rozšírila na územia Čiech, polabských Srbov, Sliezska, Vislianska, Zadunajska i Potisia. Roku 894 Svätopluk zomiera. Po jeho smrti sa postupne začala Veľkomoravská ríša rozpadať.
Mojmír II. (894- 906)
Po smrti Svätopluka sa dostávajú k moci jeho dvaja synovia Svätopluk II. A Mojmír II. Za jeho vlády dochádza k oslabeniu pozície Veľkej Moravy. K tomu prispeli taktiež i nájazdy normádskych kmeňov, ktoré približne roku 900 začali intenzívne ohrozovať veľkomoravské dŕžavy. Za jeho vlády taktiež dochádza k strašnej vojne medzi Frankami a Moravanmi, kedy nemeckým vojskám pomáhali maďarské posily a roku 906 je Veľká Morava rozbitá a zaniká.
Hospodárstvo Veľkej Moravy
Základom výroby našich predkov v 9. storočí bolo poľnohospodárstvo, produktivita ktorého bola už na vysokom stupni, takže roľníci vyrábali potrebné množstvo produktov pre vlastnú potrebu, postačovali zaokryť potreby kniežacieho dvora.

Kultúra
Najvýznamnejšou oblasťou kultúry veľkomoravského obdobia je písomníctvo.
Je pravdepodobné, že Moravania používali namiesto abecedného písma len znaky- obrazce a vruby. Veľký význam v dejinách svetovej a najmä slovanskej kultúry má zostavovanie abecedy a pravopisného systému zodpovedajúcemu hláskovému systému macedónskych nárečí v 9. storočí, ktoré vytvoril ešte pred príchodom na Veľkú Moravu učený Konštantín. Ním zostavované písmo a pravopis sa dodnes nazýva „glagolicou“.

Umenie
Hudobvné umenie, ktoré sa šírilo s kresťanskou ideológiou malo dvojakú formu. Na jednej strane s latinským kultom prichádzal gregoriánsky chorál.
O pohanskej domácej slovenskej kultúre a ľudovom hudobnom umení sa nezachovali nijaké súčasné správy.
Čo sa týka umenia remesla, tak naši predkovia mali umelecký cit. Vyrábali produkty podľa donesených byzantských šperkov. Nádoby vyrábali n ahrnčiarskom kruhu, majú prostú vlnkovú alebo pásikavú výzdobu. Okrem obchodného styku s Byzantskou a Franskou ríšou veľkomoravskí obchodníci poznali aj škandinávske, ktoré reprezentuje meč Veľmoža z mohylníka v Blatnici.

POĽSKÝ ŠTÁT
Prvou písomnou zmienkou, týkajúcou sa územia Poľska, sú údaje Geografa Bavorského z polovice 9, storočia.
Podľa neho žili na území Poľska národy:
1. Glopeani, ktorí mali 400 hradov: Goplania na území Veľkopoľska
2. Busani, 231 hradov: Bužania u jazera Goplo
3. Uelunzania, 70 hradov: Voliňania ostrov Volin
4. Vislania, pri nich nie je uvedený počet hradov územie hornej Visly
5. Sleenzania, 15 hradov: Slezania
6. Dadoseani, 20 hradov: Dziadošania sliezske kmene
7. Bezunzania, 2 hrady: Biežmičania
8. Uerizania, 10 hradov: Vierčania
9. Opoloni, 20 hradov: Opolania
10. Golensizi, 5 hradov: Golešinci
11. Lendizi, 98 hradov: Ledzičania
Tento prameň podáva úplne správne položenie rozličných krajín a kmeňov.
Z týchto národov, žijúcich v Poľsku nadobudli moc najmä Poľania (v povodí rieky Varty), Pomorania (pri Baltskom Mori), Mazoviania (pri strednej Visle) a Vislania (pri hornej Visle), Slezania (pri hornej Odre).
Vislania tvorili mocný štáti (alebo zväz kmeňov), ktorého vládca sa účinne staval proti kresťanom. Napádal susedný kresťanský štát, Veľkú Moravu, ale v tomto období bola Veľká Morava na vrchole hospodárskej i vojenskej moci. Veľká Morava tak zaútočila na pohanských Vislanov. Knieža bol porazený, zajatý a prinútený prijať krst. Štát Vislanov ostal pod veľkomoravskou vládou asi 30 rokov. Roku 906, keď Veľká Morava zanikla, vymanili sa Vyslania spod tejto závislosti. Väčšia časť štátu Vislanov, najmä jeho západné územie, ostali pod českou nadvládou do roku 990.
Východné časti štátu získavali Poľania ešte okolo roku 960. Neskôr sa táto časť južného Poľska dostala pod zvrchovanosť českých kráľov, a to až do posledných rokov 10. storočia , kedy bol vybudovaný silný poľský štát na severe. Centrom tohto poľského štátu v 10. storčí bola severozápadná časť, zem Poľanov. Tento poľský štát zaujal rozsiahle územia na východ od stredného toku Odry až po Mazovsko.
PANOVNÍCI
Mešek I.
Prvým historickým kniežaťom bol Miešok I. z rodu Piastovcov. Miešok si vzal za ženu dcéru českého kniežaťa Boleslava I. Dubravu. Prijal kreťanstvo a priateľské vzťahy s českým štátom boli narušené až koncom 10. storočia. V roku 990 dochádza dokonca k vojenskému stretnutiu, kde dôvodom je územie Sliezska. Po Mieškovej smrti sa ujíma vlády jeho syn.
Boleslav Chrabrý
Viedol mimoriadne úspešnú expanzívnu politiku, a tak v prvej štvrtine 11.storočia bolo Poľsko najväčším štátnym útvarom strednej Európy. Boleslav ovládol veľkú časť Čiech, takmer celé územie dnešného Slovenska a na istý čas sa mu podarilo dobyť Kyjev. Nakoniec však bol nútený podpísať tzv. Budínsky mier, ktorým sa vzdal väčšiny svojich územných ziskov v Čechách a v Uhorsku. Podarilo sa mu vybudovať efektívnu štátnu správu, štátne útvary. Základom správnej organizácie bola tzv. hradská sústava, ktorá sa opierala o kráľovské hrady. Vyvrcholením úspešnej vlády Boleslava Chrabrého bolo získanie kráľovskej koruny (1024- 1025). Sídlom poľských kráľov sa stal Krakov. Jeho nástupcom sa však nepodarilo udržať korunu. Po smrti B. Chrabrého sa štát neudržal úplne celý.
Mešek II.
Nástupcom Boleslava Chrabrého bol Miešok II., ktorý sa dostal do rozporu so svojimi bratmi Bezypremom a Otom, jeho syn Kazimír bol vyhostený zo zeme. Tak sa Poľsko rozpadlo na oblasti, kde vládli významní veľmoži. Až roku 1038 sa Kazimírovi za pomoci nemeckého kráľa Jindřicha III. A s podporou domácich veľmožov dostal opäť na poľský trón. Poliaci ho nazvali Kazimír Obnoviteľ. Kazimír sa staral o rozvoj hospodárstva, razil mince, upevnil vojenskú i štátnu organizáciu.
Boleslav II. Smělý
Posledný panovník bol syn Kazimíra, ktorý úspešne zasahoval do európskej politiky.
Na konci 12. a na začiatku 13. storočia existovalo v Poľsku niekoľko samostatných kniežatstiev:
Malopoľsko, Mazovsko, Veľkopoľsko, Vratislavsko, Hlohovsko, v Sliezsku Ratibořsko.

ČESKÝ ŠTÁT
Pre najstaršie české dejiny máme málo spoločných písomných prameňov, a tak sme často odkázaní na kroniky, legendy, atď.
V posledných rokoch trvania Veľkomoravskej ríše sa vytvoril český štát. Čechy boli osídlené viacerými kmeňmi, kedy v 9.storočí dochádza k ich zjednoteniu pod vedením přemyslovských kniežat z kmeňa Čechov:

Proces zjednocovania sa prejavoval zmenšovaním počtu nezávislých kniežat. Roku 872 sa uvádza len 6 kniežat a na konci 9. storočia sa dozvedáme už len o jednom, a to Bořivojovi. Toto územie si chceli podmaniť panovníci franskej ríše. Česi v snahe udržať mierové vzťahy s franskou ríšou, platia isté poplatky a dochádza aj k prijatiu kresťanstva 14-tich českých kniežat v Řezně. Ale kresťanstvo bolo skôr len formálne, preto hľadali spojencov. Našli ich na Veľkej Morave, no nakoniec si Svätopluk pripojil český štát ku svojmu štátu, teda ku Veľkej Morave. To sa udržalo až do Svätoplukovej smrti.
PANOVNÍCI
Bořivoj
Bol prvým kniežaťom českého štátu, jeho žena Libuša spolu s ním prijali kresťanstvo prostredníctvom Svätopluka z rúk Metoda. No v Čechách sa to moc nepáčilo a tak vypuklo povstanie, ale pomocou Svätopluka sa Bořivoj udržal na tróne. Po Bořivojovej smrti obsadil Čechy Svätopluk I.a obmedzil moc Přemyslovcov.
Spytihněv a Vratislav
Synovia Bořivoja, ktorí sa s podporou východofranského panovníka Arnulfa Korutánskeho vymanili spod závislosti od v tom čase už slabnúcej Veľkej Moravy.
Václav
Syn Vratislava, máme o ňom nedostatok informácií
Boleslav I.
Brat i vrah Václava. Posilnil český štát hospodársky, politicky, organizačne i ideologicky.Zakladal nové hrady, začal raziť prvé české mince, resp. najstaršie mince slovanského štátu. Podporoval cirkev.Jeho zásluhou bol taktiež založený prvý kláštor v Čechách, a to ženský benediktínsky kláštor sv. Juraja na Pražskom hrade. Za jeho vlády dochádza k politickému rozmachu českého štátu. Tento rozmach je charakterizovaný expanziou do Sliezska,Krakovska i na moravu, ktorá sa i s Považím stala po roku 955 súčasťou českého štátu. Tak sa znova obnovila jednota štátu Čechov, Moravanov i Slovákov, i keď nešlo o celé územie Slovenska. Boleslav sa usiloval o úplné osamostatnenie českého štátu a do roku 950 uskutočňoval protinemeckú politiku s polabskými Slovanmi.
Jeho nástupcovia však dobyté územia stratili.
Oldřich
Podarilo sa mu opäť pričleniť k českému štátu územie Moravy
Vratislav II.
Ako prvé české knieža získal roku 1085 kráľovský titul, tento titul sa však viazal len na jeho osobu, i keď kráľovskú korunu nosili i ďalšie kniežatá. Dedičný kráľovský titul definitívne získali až zlatou bulou sicílskou Fridricha II. Z roku 1212.

Prvé štátne útvary západných Slovanov

CHORVÁTSKO
Prvá zmienka o Chorvátoch tiahnucich na Balkán pochádza od Byzantského cisára Konštantína VII. Porfyrogenneta. Chorváti prišli do Dalmácie, tzv. Dolnej Dalmácie (Dalmatia Inferior) v 7.stor., pod vedením siedmich rodových, alebo kmeňových predstaviteľov – 5 bratov – Klukas, Lovelos, Kosentis, Muchlo a Chorvat, dvoch sestier – Tuga a Buga.
Postupne osídlili i južnú a strednú časť Istrie a Kvarner, ale tieto oblasti z počiatku neboli s centrálnym územím v Dalmácii nijako politicky prepojené. Vznik a vývoj Chorvátskeho štátu bol nesmierne zložitým procesom. Chorvátsko sa stávalo neustále predmetom mocenských záujmov rôznych politických činiteľov, ako Franská ríša a Byzancia, neskôr Uhorsko a Benátky.
O ranných chorvátskych dejinách a prvých historických osobnostiach sa nám dochovali iba kusé správy. Ako prvý Chorvátsky panovník sa uvádza Porga, ktorý vládol okolo polovice 7. Stor.
Trpimír, bol ako prvý z chorvátskych panovníkov titulovaný v prameňoch – „ vodvoda Chorvátov “ , dokonca benediktínsky mních Gottschalk nazval Trpimíra – „ král Slovanov “. Postavenie Chorvátska za jeho vlády nebolo ideálne. Musel bojovať na dvoch frontoch, otvorene vystupoval proti zvrchovanosti Byzancie a jednak spolu s frankami bojoval proti Bulharom. Na stranu Bulharov sa v tom čase postavila aj pápežská stolica, ktorá sledovala svoje záujmy/sféru vplyvu. Chorváti, už od začiatku viac inklinovali k Rímu ako ku Konštantínopolu. Pápež Ján VIII, ktorý podporoval boj proti Byzancii, nazval Zdeslava – „ milým synom a slávnym slovanským kniežaťom “, ktorý môže očakávať pomoc od svojho ochrancu v Ríme. Pri povstaní nespokojného ľudu so zlou situáciou v krajine, bol Zdeslav zabitý a trónu sa zmocnil Branimír. Branimír žiada pápeža Jána VIII o patronát, ktorý mu umožňuje nezávisle postavenie, ako na franskej, tak i na byzanskej strane. Rímsky patronát má napomáhať k upevnení moci v krajine s pápežskou ochranou zo západu a má Chorvátsko zapojiť do kresťanského univerza. Jeho udeľovanie bolo bežnou praxou pápežskej diplomacie.
Rímske pápežstvo pôsobilo ako garant slobodného vývoja Chorvátska i za panovania Tomislava. V dobe keď nastúpil na trón, zúrili severovýchodne od jeho panstva tvrdé boje medzi Byzanciou, Bulharskom a Maďarmi. Do bojov zasiahol aj Tomislav, ktorý v bojoch získal dolnopanónske vojvodstvo – Slavoniu. Chorvátsko sa po tomto období stalo silným mocenským i politickým činiteľom na Balkáne. Dokonca i Byzancia potvrdila zvrchovanosť Bulharského štátu.
Po Tomislavovej smrti vypukol nástupnický boj o trón, z ktorého víťazne najprv vzišiel Trpimír II. A po ňom ďalší členovia dynastie - Krešimír, Miroslav. Ich ekonomická politika sa sústredila na námorný obchod, bohatého Jadranu, čo sa nepáčilo Stredomorskej obchodnej mocnosti – Benátkam, ktoré ihneď vyhlásili vojnu. Situáciu skomplikoval aj príchod Normanov v 40. Rokoch 11. Stor., ktorý sa usadili v južnom Taliansku a na Sicílii.
Zdevastovaná krajina po ťažkých bojoch sa rozdelila na dva tábory. Jedna časť Chorvátskej šľachty chcela na čelo krajiny dosadiť Gejzovho syna Kolomana, ktorý mal blízky vzťah z chorvátskou rodovou aristokraciou. A druha strana chcela dosadiť Chorváta Petra II, ktorého pôvod nie je bližšie známi. Z tohto vnútropolitického boja vyšiel práve Peter II, čo sa Uhorsku nepáčilo, a preto začalo Kolomanove ťaženie. Ako samostatný štát prestalo Bulharsko existovať, ale v podstate si zachovalo vlastnú autonómiu. V čele krajiny stáli Arpádovci.

SRBSKO

Podľa Byzantských prameňov prišli Srbi do oblasti Balkánu v 7. stor. a už vtedy začala ich christianizácia. V roku 878 bolo zriadené prvé biskupstvo b Belehrade a o rok neskôr v Braničevu. V 8. - 10. stor. bolo Srbsko pod priamym vplyvom dvoch mocností Balkánskeho polostrova, Bulharského štátu a Byzancie. Nezávislosť si udržalo jedine vnútro zemné územie zvané Raška.
V 9. stor. knieža Vladimír a neskôr jeho traja synovia Mutimír, Strojimír a Gojnik úspešne odolávali útokom Bulharov, až došlo k podpísaní mieru s Bulharským kniežaťom Borisom. Onedlho nastali v Srbsku konflikty medzi troma bratmi. Mutimír vyšiel z tohto vnútropolitického boja víťazne a svojich dvoch bratov poslal do vyhnanstva. Za jeho vlády sa štát opäť dostal do Byzantského vplyvu.
Po krátkej vláde Mutimira sa vnútorným politickými prevratom na trón dostal Peter Gojnikovič ( 897 - 913 ), ktorý sa opieral o moc Byzancie, uznával zvrchovanosť Byzantského cisára, ale na druhej strane udržiaval dobré vzťahy s Bulharským cárom Symeonom. Však Bulharský cár neustále usiloval o podmanení si Srbska, ako politicky – podporovaním uchádzačov o kniežatský stolec. Tak tiež vojensky – pri vojenských vpádoch nechával zo Srbska odvliecť všetkých predstaviteľov miest a pod. Po zániku Bulharského štátu, roku 1018, bola východná časť Srbska začlenená do byzantských správnych organizácií, zvaných thema, konkretne do oblasti Bulgaria.
Na konci 11. a v priebehu 12. stor., hlavne pod vládou veľkého župana Rašky Vukana, sa Srbsko pomaly rozširovalo ( V tejto dobe sa panovníci nenazývali kniežatá, ale veľký župani ). Srbský štát nachádza podporu v Uhorsku, ktoré tiež bojovalo s dobyvačnými snahami Byzancie. Uhry po spojení s Chorvátmi v 12. stor. sa stali hlavnou silou v boji na Balkáne. Uhorský panovník Bélo II sa oženil s dcérou srbského veľkého župana Uroša II, a tým sa spečatilo spojenectvo medzi oboma krajinami. Srbi so svojím novým spojencom zvrhli byzantskú nadvládu, ale v roku 1149 sa cisár Manuel ich strategického hradu Ras a neskôr i Srbov porazil.
Rozsiahle boje o vymanenie sa z pod Byzantskej nadvlády boli viac menej neustále neúspešné. Štefan Nemanja, zakladateľ dynastie Nemanjičovcov, sa musel roku 1172 pokloniť pred Byzantským cisárom Manuelom v hlavnom meste a zaviazal sa mu vazalským sľubom. Ale bola mu ponechaná vláda nad Srbskou krajinou. Po Manuelovej smrti Štefan spolu z Uhorskom vystúpil vojensky proti Byzancii a roku 1183 prenikli tieto spojenecké vojská hlboko do územia nepriateľa, kde spustošili Belehrad, Braničevo, Niš a Sofiu. V tej dobre ovládol Štefan aj druhé najväčšie Srbske centrum – Zetu. Boje pokračovali až do roku 1190, kedy bola podpísaná mierová zmluva a uznaná nezávislosť Srbska, spečatený svadbou cisárovej netere a Štefanovým synom Štefanom. Starý Štefan Nemanja pod tlakom Byzancie a vlastného syna odchádza do kláštora Chilander, kde prijíma meno Simeon. Kláštor sa neskôr stáva dôležitým ohniskom Srbského písomníctva.
Syn Štefana II, Štefan Prvověnčaný zastupuje svojho otca na vladárskom stolci a od pápeža získava v roku 1217 kráľovský titul, pre ktorý sa musí prikloniť k západnej kresťanskej cirkvi, však toto obdobie netrvá dlho, lebo krajina bola dlho ovplyvňovaná Byzantskými tradíciami.
15. júna 1389 bolo srbsko – bosenské vojsko porazené Turkami, Sulejmanom I v Bitke na Kosovom poli. Srbsko sa v roku 1459 stalo súčasťou Osmanskej ríše.

BOSNA
Stredoveká Bosna bola z počiatku malým štátom, rozkladajúcim sa okolo horného a stredného toku rieky Bosna, v málo osídlenej a zle prístupnej oblasti. Na dlhú dobu sa Bosna stala politickou hrou silných susediacich štátov. Jej hranice neboli stabilné. V 10. Stor. bolo územie Bosny súčasťou Rašky. V 11. Storočí ju ovládli Byzantínci a neskôr Chorvátske kráľovstvo. Na prielome 11. – 12. Stor. sa stala súčasťou srbského zetského kráľovstva. Roku 1102 získali Bosnu pod svoju nadvládu Uhry. V lete 1167 – 1180 ovládla Bosnu Byzancia
Z dobi bána Kulina pochádzajú prvé správy o bogomilskej herézii. Bgomílske učenie dostalo názov podľa mních Bogomila a prvá bogomílska sekta vznikla na začiatku 10. Stor. v Bulharsku. Prívrženci tejto sekty sa uchýlili do Bosny, kde našli aj svoje útočište. Vytvorili sem zvlášne cirkevné spoločenstvo, zvané „ bosenská cirkev “, ktorá zasiahla do bežného života a po určitú dobu sa chápala aj ako štátne náboženstvo. Koncom 12, storočia usiloval Rím a hlavne Inocent III o upevnenie katolíckej viery na Balkáne a súčasne chcel zabrániť ďalšiemu šíreniu bogomílskej herézy. Bán Kulin sa nechcel poddať svätej stolici, ale pod hrozbou križiackej výpravy v roku 1203 Kulin podľahol tlaku a uznal uhorskú zvrchovanosť spolu s katolíckym náboženstvom. Ale skutočnosť bola opačná a ľud stál za svojím náboženstvom a štátom. Tak v roku 1234 na Bosnu bola poslaná krížová výprava. Rekatolizácie Bosny sa ujal dominikánsky, neskôr františkánsky rád, povolaný kalocským arcibiskupom.
Keď roku 1250 umiera bán Ninoslav, územie obsadzuje Béla IV., ale samosprávna moc je prenechaná naďalej bosnianským bánom, ktorý sa neustále snažia vymaniť z pod nadvlády, ale márne.
Až bánovi Tvrtkovi sa podarilo vytvoriť nezávislí Balkánsky štát. S rastúcou mocou Bosny a jej kráľa, rástla tiež moc šľachty, ktorá si vytvorila zemesky snem, ktorý volil panovníka. Najsilnejšími rodmi boli – Hrvatiniči, Hraniči-Kosača a Pavloviči. Tvrtko nevládol dlho a po jeho smrti na trón nastupuje jeho syn Štefan Dabiša, slabý panovník a bábky v rukách šľachty. Śľachta donútila panovníka podpísať v roku 1393 s uhorským kráľom zmluvu, ktorá Uhrom zaručovala nástupnické právo. Po smrti Štefana, však v krajine nastala anarchia a boj šľachty o sféry vplyvu. Túto situáciu zhoršovalo Turecké nebezpečenstvo blížiace sa z východu. Jedno Bosnianske mesto za druhým padalo v krátkom čase do rúk najväčšieho európskeho nepriateľa – Turkov. Bosna padla takmer bez boja.