Reformácia

Reformácia

Reformácia (z lat. pretvorenie, obnovenie) bolo rozsiahle hnutie, ktoré sa začalo v 16stor. a prakticky pokračuje dodnes, ako snaha reformovať kresťanskú cirkev. V bežnom historickom význame ide o fenomén smerujúci k náprave chýb, ktoré vznikli v rámci rímsko- katolíckej cirkvi a jej vplyvu na politický a kultúrny život v západnej Európe.

Hospodárstvo a spoločnosť v západnej a strednej Európe na prelome 15/16 stor.

Reformačné hnutie vzniklo a šírilo sa predovšetkým vo vyspelejších oblastiach strednej a západnej neskôr aj severnej Európe. Jeho základným predpokladom bol nesporne rozvoj výrobných síl a veľké sociálne presuny, ktoré so sebou priniesli tento rozvoj. Nie všade sa, kde môžeme pozorovať rozvoj výroby, sa reformácia presadila rovnakou silou a v rovnakej forme.

Poddaní:

Základnou masou obyvateľstva západnej a strednej Európy bolo roľníctvo, trieda poddaných. V ich postavení nastala zásadná zmena prechodom k peňažnej forme feudálnej renty, ktorý začal už v 13 stor. bol však napr.: v Nemeckej ríši zakončený až v 16 stor. Nový systém feudálneho vykorisťovania sa stabilizoval behom 15 stor. Roľník sa stal vo väčšine oblastí držiteľom pôdy, mohol ňou z časti disponovať to prispelo k rastu jeho triedneho sebavedomia. Povinnosť platiť peňažnú dávku nútil roľníka sa stále viac orientovať na výrobu pre trh. Zvýšil sa väčšinou jeho záujem na výrobu a všade vzrástla jeho intenzita na styku s mestským trhom. T o malo za následok čiastočne zmiernenie zaostalosti a izolovanosti dedinského obyvateľstva, najviac jeho majetnejšej časti- sedliakom. Postavenie poddaných bolo v stále menšej miere vyčerpávané vzťahom k vlastnej bezprostrednej zvrchovanosti, ale stále citlivejšie na nich doliehal tlak zo štátneho a cirkevného vykorisťovania, ktoré roľníkom nesplýval s obecným feudálnym vykorisťovaním.

Feudálna trieda:

Rozvoj výroby tovarov a peňažných vzťahov, ktorých bol výsledkom masového prechodu k peňažnej forme feudálnej renty, priniesol radu významných zmien tiež v živote vládnucej feudálnej triedy. Tiež feudáli boli teraz závislí na výmene tovarov. Pôvodne to však bola závislosť nepriama, lebo feudáli prichádzali na trh s peniazmi získanými mimoekonomickým vykorisťovaním. Feudálne naturálne hospodárstvo bolo nezvratne rozbité. Lení systém sa stal formalitou. Zmeny viedli pochopiteľne k prehĺbeniu diferenciácie vo vnútri vládnucej triedy. Význam feudála bol stále viac určovaný jeho majetnosťou, bohatstvom vyjadreným peniazmi. Tie mohol získať vyberaním renty, alebo vlastnou výrobou pre trh. V stále menšej miere bol teda zdrojom bohatstva lup a zisk z vojnových výprav. Diferenciácia feudálnej triedy sa stále viac prehĺbila zmenami vo vojenstve. Strelné zbrane učinili, že nastal koniec významu rytierskej jazdy. Rástol význam žoldnierov. Hmotná a politická nezávislosť na starých lenních pánoch u najbohatších z nich rástla. Siliaci príliv ziskov od poddaných, ale často aj od vládnucich miest im dával možnosť vybudovať si vlastnú vojenskú moc a obrátiť sa voči vyšším dobovým autoritám (cisári, králi a všade cirkev). Zároveň však veľký feudáli mali dostatok síl a moci aby potlačili dostredivé moci vo vnútri krajiny. Rozpor medzi štátnou mocou a mocou stavovskou sa tak dostal do kritického štádia ( vojna ruží, Francúzsko do 1pol. 15 stor.)

Mešťania a buržoázia:

Behom 15 stor. rástol zároveň aj význam triedy, ktorá peňažný trh sprostredkovala a bola na výrobe pre trh úplne závislá- mešťania. Z rastom hospodárskeho významu a majetnosti rástol význam patriciátu, ale tiež remeselníctva. Aj keď väčšina výroby bola organizovaná, ešte cechy objavovali nové formy výroby tovaru- jednoduchá operácia a manufaktúrna výroba. Z rozvojom diaľkového obchodu vznikli veľké podnikateľské a bankové firmy, na ktorých boli závislí aj veľký feudáli. V súvislosti z týmito zmenami hovoríme o vzniku novej spoločenskej triedy buržoázie- ako triedy, ktorá podniká novým kapitalistickým spôsobom, zamestnávajúc a vykorisťujúc slobodnú pracovnú silu, ktorá vstupuje do pracovného pomeru. Z buržoáziou sa stretávame len vo vyspelejších oblastiach (Taliansko, Francúzsko, Švajčiarsko, S a J Nemecka, a Nizozemsko). Buržoázia stále niesla ťarchu mimoekonomických zásahov feudálov buď svetských alebo cirkevných do sféry výroby. Predstavy mešťanov o živote, mravných hodnotách a životného štýlu sa podstatne odlišovali od noriem, bežných pre feudálov. Rastúca emancipácia životného štýlu sa prejavila nielen vo vzťahu k feudálom, ale stále častejšie k hlavnému ideológovi starých vzťahov- katolíckej cirkvi.

Cirkev:

Kríza katolíckej cirkvi sa behom 15 stor. zdanlivo častejšie konsolidovala utíšením sporu medzi pápežstvom a zástancami konciliárnej teórie. Rozpory vo vnútri cirkvi sa však prehĺbili, rozpory medzi bohatou hierarchiou, ktorá často strácala potrebné vzdelanie a bola dosadená do úradov na základe urodzenosti a stále častejšie kôli majetnosti a medzi drobným kniežactvom, ich hmotné podmienky a existenčné vyhliadky sa značne zhoršovali a ktoré sa v rastúcej miere uvedomele zbližovalo s mešťanmi alebo dokonca s ľudom. Cirkev bola v záujme udržania vlastných mocenských pozícií nútená prispôsobiť sa novej ekonomickej situácií a ťažiť z rozvoja peňažných vzťahov. Cirkevné dávky sa stupňovali spolu z výťažkom za predaj odpustkov, tvorili siliaci odliv peňazí z európskych území do Ríma. Cirkev a jej predstavitelia neposkytovali obyvateľstvu služby, ktoré od nich veriaci očakávali. Cirkevné hodnosti sa stali predmetom finančných špekulácií. Náprava nebola možná, lebo cirkevné inštitúcie sa vymkli svetskej kontrole. Nastala nutnosť svetskej kontroly voči cirkvi a presnú formuláciu a teoretické zdôvodnenie cirkev dostala až v reformácií.

Predpoklady a príčiny reformácie.

Habsburgovci, ktorí od roku 1438 udržiavali cisársku hodnosť, sa starali o to, ako výhodnými sobášmi rozširovať svoje panstvo. Mnohé práva, ktoré dovtedy mali cisári, si začali privlastňovať kniežatá upevňujúc svoju moc na malých územiach. Nemecko sa tak stalo voľným zväzkom samostatných kniežactiev, mnohých ríšskych rytierskych panstiev a slobodných miest. Tým sa prehĺbila kríza neskorého stredoveku a zostrovanie spoločenských konfliktov. Všeobecnú nespokojnosť zvyšovalo aj finančné vykorisťovanie Nemecka pápežským Rímom. Katolícka cirkev, ktorej v Nemecku patrila 1/3 pôdy, zneužívala roľníkov. Nútila ich platiť desiatky, vysoké sumy vyberala od veriacich za cirkevné úkony a a odpustky. Výnos z odpustkov mal slúžiť na dostavbu Chrámu sv. Petra v Ríme. V tejto situácií sa cirkev stala terčom ostrejšej kritiky. Jej najvýznamnejším kritikom v novoveku sa stal Martin Luther.