Hospodársky vývoj na území Slovenska v stredoveku. Stredoveké poľnohospodárstvo, baníctvo, remeslá a obchod

Poľnohospodárstvo
V poľnohospodárstve sa začínajú využívať aj oblasti vo vyšších nadmorských výškach. Dvojpolný systém vymenil trojpolný. Chotár sa delí na: oziminy, jariny a tretia časť ležala ľadom. Pestovanie rastlín, čo sa týka druhov, sa nemenilo. Avšak v južných oblastiach sa začal pestovať vinič, za účelom nielen domácej konzumácie, ale aj obchodu a vývozu do zahraničia.
Chovali rovnaký dobytok ako v predchádzajúcom období. Vďaka valašskej kolonizácií sa začal chovať odolnejší druh oviec tzv. valašky. Tie dokázali spásať aj tvrdšie trávy vysokohorských pastvín. Koncom 15. st. sa začínajú objavovať prvé majere, na ktorých začínajú zemepáni hospodáriť vo vlastnej réžií.

Baníctvo
Nastáva väčší rozmach, koncom 14. St. sú známe skoro všetky ložiská zlata a striebra. Vo veľkom sa začína využívať hlbinná ťažba. Už vyťažená ruda sa začína upravovať pomocou stúp poháňaných vodnými kolesami. Najintenzívnejšia ťažba prebieha v banskoštiavnickom revíri.
Druhý najvýznamnejší revír sa nachádza na Spiši (Gelnica, Smolník, Spišská Nová Ves).
Zlato: Kremnica, horná Nitra v okolí Nemeckého Pravna,
Meď: Banská Bystrica (meď s bohatými prímesami striebra), Ľubietová Smolník., Gelnica,
Striebro a Zlato: Pukanec, nová Baňa
Striebro: Banská Štiavnica, pukanec, Gelnica, Smolník
Železo: Spišsko-gemerské Rudohorie (aj pece na redukciu železnej rudy) aj tu sa využila hnacia sila vodného kolesa.
Mimoriadny význam pre rozvinutie banskej ťažby mal tzv. zemepanská banská sloboda v Uhorsku, ktorá bola zavedená kráľom Karolom I. Róbertom. Pomocou čoho sa svetský a cirkevný predstavitelia stali významnými banskými podnikateľmi. V 14. st. sa v Uhorsku vyťažilo cca. 2000-2500 kg zlata. Prevažne z Kremnice. Hlbinné dolovanie si vyžadovalo stále väčšie a väčšie investície a z toho dôvodu sa začali banskí podnikatelia spájať do ťažiarskych spoločností.
V 15. st sa ťažba presunula do hĺbky asi 150-200 m. V týchto hĺbkach bol však problém s podzemnou vodou, ktorá začala presakovať. Preto hľadali riešenie ako by sa dala táto voda odčerpať. Napokon stredoveké mestá uzatvorili dohodu o stavbe čerpacích zariadení s Jánom Turzom (1475). Ktorý na Slovensku zaviedol aj tzv. scedzovanie (nová metóda oddelení medi od striebra). Postupne skupoval všetky banskoštiavnické revíri, avšak nemal dostatok financií, preto bol nútení sa spojiť s bankárskou rodinou Fuggerovcov (1495- Turzovsko-Fuggerovská spoločnosť).

Remeslá
Začali sa rozvíjať a špecializovať hlavne v mestách. Najstarším známym dokladom organizovania sa remeselníkov máme z roku 1307 z Košíc kde sa vytvorila gilda (kožušníci si vytvorili svoje záujmové združenie).
V druhej polovici 14. St. si pekári, mäsiari a obuvníci ustanovili cenoví limit. V tomto období na našom území nevznikali žiadne cechy, ale máme doklad o bratstvách. Taký najvýznamnejší rozmach zaznamenávajú textilní remeselníci (plátenníci, súkenníci, barchetári). Čo sa týka výroby zbraní začínajú sa vyrábať ručnice a delá.

Obchod
Panovník udeľoval trhové výsadné právo konať jarmoky mestám ako Bratislava 1344, Košice 1347, Bardejov 1352, Žilina 1357, Zvolen 1359, Hlohovec 1362, Trenčín 1370. Právo skladu, právo prednostného odkúpenia tovarov dovážaných z cudziny cudzími kupcami mali mestá Levoča a Košice. Míľové právo (ochrana miestnych remeselníkov pred konkurenciou®v mílovom okruhu sa nesmela vykonávať remeselná činnosť bez súhlasu predstavených mesta)
-východoslovenské mestá - orientácia na obchod s poľskom a pruskom (vyvážalo sa : víno, meď, železo)
-zo západoslovenských miest - orientácia na diaľkový obchod boli napojené Bratislava a Trnava
V dovoze prevažoval luxusný tovar ako súkno, hodváb, brokát, zbrane, koreniny,... Domáci vývoz predstavovali najmä drahé kovy, ktoré opúšťali krajinu vo forme mincí.
Počet trhových lokalít v priebehu 15.str. neustále vzrastal. V 15.str.právo skladu : Trnava Bardejov, dočasne aj Trenčín. Ojedinelým prípadom bolo odňatie tohto práva Bratislave a Trnave kráľom Matejom Korvínom s cieľom zvýhodniť budinských obchodníkov. Na postavenie východoslovenských miest nepriaznivo vplývali zmeny mocenských pomerov na JV Európy, v dôsledku expanzie Osmanskej ríše sa prerušili staré diaľkové obchodné cesty.

Cechy
Sa objavujú hlavne v 15. St., kde sa stretávame s vyšším počtom remeselníkov jedného oboru. Začali vydávať vlastné predpisy – artikuly. Zmyslom týchto artikul bolo regulovať výrobu, výrobné postupy a cenu, tak ako aj zvýšenie kvality výrobkov. Musela ich schváliť mestská rada.

Kolonizácia na nemeckom práve od zač. 14.stor.
Počiatky nemeckého osídlenia na našom území siahajú už do 12. stor. a významnú mieru osídľovanie nadobudlo po ničivých tatárskych vpádoch v rokoch 1241-1242. Viacerí autori rozdelili nemeckú kolonizáciu do 4 základných časových etáp:
1. etapa 12.-14/15. stor. – tzv. kolonizácia na nemeckom práve
2. etapa 16.-17. stor.- podmienená protireformačným hnutím
3. etapa 18. stor.- po tureckých vojnách
4. etapa 19. stor.- v súvislosti so zakladaním a rozvojom priemyselných podnikov
Najsilnejšie zastúpenie mala práve 1.etapa tzv. kolonizácia na nemeckom práve. Nemecké etnikum prichádzalo na naše územie z iniciatívy panovníka Belu IV., ktorý sa takýmto spôsobom snažil pozdvihnúť hospodárstvo v oblastiach spustošených tatárskymi vpádmi. Intenzita osídľovania dosahuje vrchol v 14. stor. za vlády Anjuovcov a doznieva ešte v priebehu 15. stor.
Osídľovanie bolo realizované na právnom podklade už spomínaného nemeckého alebo aj zákupného t.j. emfyteutického práva. Je to odvodené z latinského slova emfyteusis, čo znamená dedičný nájom. Predstavuje feudálnu formu dedičného nájmu pôdy na dlhšiu dobu alebo navždy. Za prenájom pôdy sa nájomca zaviazal platiť pravidelné dávky alebo pracovať na pôde vrchnosti. Poplatok a stanovená práca záviseli od veľkosti lánu a nájomca mal väčšinou právo s dovolením vrchnosti pôdu predať alebo ju slobodne odkázať.
V priebehu uplatňovania tohto práva boli na území stredovekého Uhorska vybudované a založené mnohé mestá a dediny. Nemecké etnikum, ktoré v tom čase prichádzalo na naše územie sa označovalo pojmom hostia, avšak neboli jedinými hosťami v stredovekom Uhorsku, keďže sa tak označovali aj domáci osadníci. Preto nie je možné tvrdiť, že boli jediní, ktorí sa podieľali na zaľudňovaní krajiny. Rovnakou mierou k zaľudneniu prispeli aj domáci hostia.
Oproti predchádzajúcim storočiam prebiehalo usadzovanie nemeckých hostí viac programovo a tento proces bol súčasťou rozsiahleho európskeho osídľovacieho procesu od 13. stor., kedy sa z relatívne husto osídlených krajov západnej Európy sťahovali etniká do menej zaľudnených priestorov na slovanskom území.
Preto toto osídľovanie nebol izolovaný jav, ktorý by prebiehal iba na našom území. Ak by sme chceli topograficky vymedziť stredoveký sídliskový prejav Nemcov na území Slovenska, tak na našom území sa postupom času formovali 3 geografické oblasti vykazujúce väčší zásah nemeckého etnika.
Týmito oblasťami sú:
- región medzi Bratislavou, Trnavou a Malými Karpatmi na západe
- stredoslovenská banská oblasť a tzv. Hauerland t.j. kremnicko – pravniansky nemecký jazykový ostrov
- oblasť Spiša zasahujúca do Šariša a Abova na východe
Nový osadníci disponujúci statusom hosťov t.j. osobitnej sociálno-právnej kategórie obyvateľstva priniesli nový právny vzťah k pôde a nový model usporiadania pozemkového fondu na dedine, ktoré malo za následok progresívny dopad na hospodárenie v danej oblasti ako aj na život jednotlivca. Postupne tento model preberá aj domáce obyvateľstvo, ktoré dovtedy fungovalo na zvykovom práve.
Bratislavská župa
V 2. polovici 13. stor. začali prúdiť do vyľudnených oblastí noví osadníci, ktorí prichádzali do Bratislavskej župy zo susedných rakúskych krajín a Bavorska ako aj zo Zadunajska. Infiltrácia nemeckých osadníkov pokračovala rovnako intenzívne aj v priebehu 14. stor.
Postupná prevaha hosťov na hradnej pôde si vynútila ich umiestnenie pod jurisdikciu zvláštneho komesa (comes hospitum), ktorý mal nad nimi súdnu právomoc a vyberal od nich dane. V tejto oblasti sa venovali prevažne poľnohospodárstvu a v dedinách na úbočí Malých Karpát rozvinuli pestovanie viniča, pričom to pretrváva dodnes.
Stredoslovenská banská oblasť
Hlavným lákadlom, ktoré v 14. stor. priťahovalo do tejto oblasti podnikavých nemeckých osadníkov, boli tunajšie bohaté ložiská drahých kovov. Osídľovali lokality, ktoré sa stali strediskami pre širšie okolie a to buď vďaka ich prirodzenej ústrednej polohe alebo prostredníctvom administratívneho centra. Zároveň využívali aj rozsiahle zalesnené a neobývané oblasti pre poľnohospodársku činnosť. Vo väčšine prípadov však viaceré obce v tejto oblasti neboli osídlené výlučne nemeckým etnikom. Často sa stávalo, že jedinými nemeckými osadníkmi bol zakladateľ (šoltýs) a jeho najbližší rodinný príslušníci.
Spiš
Spiš je jedným z regiónov s najstarším sídliskovým zásahom nemeckého elementu na Slovensku ale i v celom stredovekom Uhorsku.
V roku 1317 kráľ Karol Róbert potvrdil Sasom na Spiši ich slobody z pôvodného privilégia z roku 1271, ktoré im udelil Štefan V. a upravil ich povinnosti voči uhorskej korune.
V 13. stor. sa spišských lokalít vytvoril osobitý autonómny administratívno-správny celok zahrňujúci v sebe tie sídla, ktoré užívali Saské právo tzv. Spoločenstvo (provincia) spišských Sasov. V priebehu 2. polovice 13. stor. a v 14. stor. sa územná pôsobnosť spoločenstva postupne rozširovala do okolitých osád a to buď prostredníctvom saského obyvateľstva alebo udeľovaním saského práva slovenským osadám. Centrom tejto oblasti bola Levoča. Sasi dopomohli v tejto oblasti predovšetkým k rozvoju baníctva.
Postupne smerovalo nemecké osídlenie aj do okolitých žúp Šariša, Gemeru a Liptova, kde sa zakladali dediny na nemeckom práve a ktoré vznikali v réžii miestnych pozemkových vlastníkov v dovtedy neosídlených horských oblastiach Šariša (osady toryského dištriktu), Liptova (Hybe, Važec, Východná) či Gemeru (Ochtiná, Betliar ai.).

Demografický a etnický vývin v Uhorsku a na Slovensku od 14. stor. do roku 1526
Uhorsko sa vyznačovalo riedkosťou osídlenia, ktoré bolo pre cudzincov nápadné ešte aj začiatkom 14. stor. Z popisu anonymného autora sa síce dozvedáme o mnohých mestách, hradoch a nespočítateľných dedinách, no napriek tomu má dojem, že krajina je v pomere k svojej rozlohe akoby stále prázdna.
Tieto ohlasy na Uhorsko vzbudzovali v cudzine pozornosť a podnietili mnohých ľudí na západe Európy, aby si overili dané skutočnosti. Hnacím motorom pre opustenie domovov bola pre týchto ľudí predovšetkým nespokojnosť s doterajším postavením, ktoré mali vo svojej krajine a podnikavý duch. Na druhej strane nemenej dôležitým faktorom pre úspech osídľovania nášho územia bola aj iniciatíva zo strany panovníka, ktorý pozýval cudzincov do Uhorska. Súhra týchto okolností pomohla k tomu, že Uhorsko získalo nových obyvateľov.
Ondrej III. sa v 14. stor. po nástupe na uhorský trón snažil upokojiť pomery v Uhorsku a vytvoriť tak vhodné podmienky na rozvoj krajiny realizovaním programu aktívnej politiky osídľovania. Oslobodením od colných a mýtnych poplatkov v čase príchodu do krajiny s cieľom usadiť sa podporoval nielen prisťahovalcov prichádzajúcich zo zahraničia, ale umožnil ním aj sťahovanie domácich sedliakov a poddaných z jedného majetku na druhý v rámci kráľovstva.
Uvedené migračné hnutia a osídľovacie procesy významným spôsobom ovplyvnili charakter Uhorského kráľovstva, vďaka čomu bolo na konci stredoveku Uhorsko zmenené takmer na nepoznanie. S vlnou prisťahovalectva a nárastom počtu obyvateľstva sa začal úspešne využívať dovtedy nevyužitý potenciál krajiny. Pusté kraje sa intenzívne kultivovali a tak sa krajina stala spoločensky, hospodársky a kultúrne rozvinutou. Na tomto procese sa podieľali všetky národnosti a etniká žijúce v Uhorsku aj na Slovensku.
Na tzv. nemeckej kolonizácii sa v 14. stor. u nás okrem Nemcov v čoraz väčšej miere zúčastňoval aj slovanský element.Okrem domáceho obyvateľstva to boli ja ľudia z okolitých krajín, teda Poliaci a Rusíni. Aj keď je známe, že Rusíni sa u nás začali usadzovať na základe valašského práva, práve začiatky masovejšieho sťahovania tohto živlu na naše územie, siahajúce do druhej tretiny 14. stor., treba spájať ešte s jeho usídľovaním na nemeckom práve.
Najstaršie doklady o osídľovaní na valašskom práve sa v Uhorsku i na Slovensku vzťahujú na rumunský element, i keď ten tu bol prítomný len v minimálnom počte. Osídľovací proces na tomto právnom základe sa u nás v 14. stor. iba začínal. Čo sa týka početnosti sídliskového prieniku Rómov v 14. stor., môžeme povedať, že ich infiltrácia v 14. stor. bola rovnako minimálna ako u Rumunov a Rusínov. Aj keď v ich prípade nemôžeme hovoriť o nejakom hlbšom a trvalejšom zásahu resp. o stálom živote na jednom mieste.
Hromadnejší zásah Cigánov v Uhorsku aj na Slovensku patrí až do 15. stor., kedy sa začali sťahovať z Balkánu na Západ.
Situácia v Uhorsku i na Slovensku v 15. stor. sa niesla v znamení nepokojov. Pre toto obdobie boli príznačné husitské spanilé jazdy, boje o uhorský trón, bratrícke hnutie či vpády poľského vojska. Všetky tieto negatívne vplyvy sa odrazili na demografickom vývine v krajine. Nastal úpadok nemeckého osídlenia, na druhej strane vzrastá český a moravský element z radov husitských bojovníkov, ktorí sa však rýchlo asimilovali v domácom uhorskom a slovenskom prostredí. Na východnom Slovensku pokračuje proces valašského osídľovania rusinským živlom prichádzajúcim z poza Karpát.
V druhej tretine 16. stor. prichádzajú na naše územie aj srbské a chorvátske etniká. Medzi ďalšie etniká, ktoré prichádzali na naše územie boli napr. Sikuli a Pečenehovia, ktorí sa vo väčšej miere integrovali medzi domáce obyvateľstvo, Kumáni, ktorých prítomnosť v niektorých oblastiach bola viac negatívna, preto boli uhorskou mocou premiestňovaní do iných oblastí, ďalej Židia, Gréci, Valóni, Francúzi a Taliani
Z vypovedaného môžeme konštatovať, že územie Uhorska ale i Slovenska od 14. stor. až do roku 1526 nebolo národnostne homogénnym priestorom. Jeho etnický obraz sa postupne spestroval príchodom už spomenutých etník, ktoré do krajiny priniesli nové hospodárske techniky a tým napomohli k zaradeniu Uhorska medzi hospodársky vyspelé krajiny. Keďže bol proces osídľovania dynamický, dochádzalo často k tomu, že niektoré etniká po príchode do krajiny, roztrúsení a usadení sa stratili svoju identitu a etnický svojráz alebo v priebehu istého času takpovediac zanikli. Z pomerne značného počtu cudzích etník si najdlhšie udržali kontinuitu svojho osídlenia a etnicitu len Maďari, Nemci, Rusíni a sčasti aj Židia.