Feudálna rozdrobenosť v západnej Európe

a) Vznik a vývoj Franskej ríše
b) Rozpad Franskej ríše a vývoj v jej západnej časti
c) Francúzsko do konca 12.storočia 

Franská ríša

Frankovia - rôznoroda skupina germánskych kmeňov, v svojich pôvodných sídlach v Poryni a v S galii sa frankovia zaoberali prevažne poľnohospod. A chovom dobytka(pestovali obilniny – jačmeň, ovos, proso, žito, pšenicu, vinnú révú , dôležitý zdroj obživy bol rybolov a lov), spoločenske zriadenie frankov bolo v 4-5. storočí v podstate ešte zriadením rodov. ROD- zakl. Jednotka spoločenskej organizácie, spoločenská rovnosť u frankov nebola - plnoprávny frankovia, litovia - iné german. etnické skupiny, neplnoprávny - otroci, rodoví a kmeňoví náčelníci – významné šľachtické, bohaté rody. 

Merejovci

Chlodvik I. 486-bitka o Galiu, zvíťazil, 496-bol pokrsteny v Ríme + jeho vojsko, obsadil ¾ územia Gálie, 4 jeho synovia pripojili Durínsko, Burgunsko, Bavorsko, Sasko a zvyšok Gálie, Ďalší jeho potomok Chlothar II. – r. 614 bol donúteny podpísat edikt, ktorým veľké práva získala šľachta. Počas vlády jeho syn Dagoberta I. bola situácia rovnaká 

Vláda majordómov

Už pred vládou Dagoberta I. (629-639) sa tri hlavné časti ríše /regna ( Austrázia - Paríž, Neustria - Reneš a Burgundsko - Orleans) vyvíjali vlastným smerom. V Neustrii a Burgundsku panoval jeho syn CHLODOVIK II., a Austrázii za neplnoletého druhého syna SIGIBERTA III. vládli majordómovia – najprv PIPIN I. STARŠÍ a potom jeho syn GRIMOALD (pochádzali z významného austrázijského veľmožského rodu Karolovcov. Rod Karolovcov- najbohatší statkarí Austrazie.
SIGIBERT III. ostal aj po dosiahnutí plnoletosti dlho bezdetný, hrozilo že sa Austrazia dostane pod nadvládu Chlodovika II. Preto karolovský majordóm GRIMOALD presadil aby Sigibert adoptoval jeho syna, čím ho predurčil za budúceho kráľa. Keď sa Sigibertovi (Merovejec) neskôr narodil syn, zrušil designáciu Grimoaldovho potomka. Po smrti Sigiberta poslal Grimoald kráľoviča DAGOBERTA II. do kláštora a za kráľa dosadil vlastného syna CHILDEBERTA III. ADOPTOVANÉHO, to však vyvolalo odpor neustrijskej i austrazijskej šľachty. A tak prvý pokus Karolovcov o získanie franského kráľovského trónu sa skončilo r. 661 Grimoldovou smrťou. Nasledujúce desaťročie sa vo Franskej ríši nieslo v znamení zápasov panovníkov s aristokraciou, ktorá sa chcela zbaviť kráľovskej nadvlády. Zo zápasov vyšiel víťazne neustrijský majordóm EBRION (chcel realizovať vlastné mocenské ambície). Bitka medzi EBRIONOM a najmocnejším austrázijským veľmožom PIPINOM II. STREDNÝM z rodu Karolovcov (2.syn Pipina Staršieho) skončila víťazstvom Ebriona ale r. 680 sa stal obeťou vraha.
Roku 687 sa odohrala bitka TETROCH  kde PIPIN II. STREDNÝ porazil neustrijske vojsko a stal sa majordómom celej Franskej ríše. Formálne vládol v mene merovejovských kráľov a do istej miery aj rešpektoval ich pravidlá no o tom kto zasadne na trón rozhodoval on.  Nadvládu v Neustrii a Burgunsku si zaistil tak, že do rozhodujúcich svetských a cirkevných úradov dosadil svojích synov a lojálnych prívržencov. Po smrti PIPINA II. neustrijska šľachta vyhnala hodnostárov, ktorých Pipin II. dosadil. Vtedy sa na scéne objavil nemanželský syn PIPINA II. – Karol.

Karol Martel

Karol žil v mladosti na otcovom dvore. Keďže ohrozoval postavenie legitímnych Pipinových potomkov, po otcovej smrti ho jeho nevlastná matka Plektruda dala uväzniť. On však z väzenia utiekol a v nasledujúcich rokoch bojoval proti neustrijčanom i svojej nevlastnej matke. Roku 717 sa zmocnil úradu austrázijského majordóma. Jeho hlavným cieľom bolo poraziť Neustrijčanov to sa mu podarilo roku 719. Stáva sa majordómom celej Franskej ríše. Karol do najdôležitejších úradov dosadzoval svojich príbuzných a prívržencov. Väčší význam však malo postupné presadzovanie lénnych vzťahov, na základe ktorých získal širokú vrstvu lojálnych stúpencov. Keďže na obdarovanie lénami nemal dosť prostriedkov, zmocnil sa mnohých cirkevných majetkov a tie potom rozdelil svojim vazalom. Neskorší cirkevní spisovatelia ho pre to tvrdo odsúdili vo svojich dielach ako nepriateľa cirkvi. V skutočnosti bol Karol zbožným vládcom, ochrancom viacerých misionárov a štedrým dobrodincom mnohých cirkevných inštitúcii.   Karol v 30. rokoch 8. storočia porazil odbojných Frízov a dosiahol, že sa na ich území začala efektívna misijná činnosť. Ovládol veľkú časť Alsaska a čiastočné úspechy zaznamenal aj v Alamansku. Karol sa do dejín zapísal najmä vďaka svojmu úspechu proti moslimom prenikajúcim z Pyrenejského poloostrova. Tí pri svojich výbojoch obsadili viaceré významné akvitánske mesta. Vojvoda Eudo, ktorý vládol Akvitánii nezávisle od franskej moci, sa im nevedel ubrániť a tak chtiac –nechtiac musel požiadať franského majordóma o pomoc. Roku 732 sa odohrala bitka pri TOURU (stará rímska cesta z Toursu do Poitiers). Arabi boli porazení a stiahli sa do Septimanie. Karolov úspech, pokladaný za prejav Božej priaznr mal u súčasníkov veľký ohlas. Karol získal prívlastok MARTELLUS - Kladivo. Víťazstvo nad Arabmi Karolovi zároveň otvorilo cestu na ovládnutie Akvitánie. Karol Martel pred smrťou (nedbajúc na nároky merovejovských kráľov) rozdelil Franskú ríšu medzi svojich troch synov. Po karolovej smrti roku 741 prevzali moc jeho synovia. Starší Karolman sa stal vládcom AUSTRÁZIE, ALAMANSKA a DURÍNSKA, mladší Pipin III. Krátky prevzal moc v NEUSTRII, BURGUNDSKU a PROVENSÁLSKU. Prevzatie moci neprebehlo pokojne. Noví majordómovia museli potlačiť viaceré povstania v Aktivitánii, Alamansku a Bavorsku. Bratia vládli vo vzájomnej zhode a podporovali aj reformu cirkvi, ktorej vedúcou postavou bol biskup WINFRID – BONIFÁC. Starší KARLOMAN roku 747 rezignoval a vstúpil do kláštora.

PIPIN III. KRÁTKY 

Rezignáciou svojho brata stáva sa majordómom celej ríše a fakticky vládcom krajiny no napriek tomu musel brať ohľad na bezmocného, no aureolou posvätnosti obklopeného merovejovského kráľa. Roku 745 na ríšskej synode bol prijatý  CIRKEVNÝ KOMPROMIS. Cirkevné statky boli  vrátene cirkvi len formálne v skutočnosti boli v správe vazalov. Roku 749 Pipin vyslal posolstvo pápežovi ZACHARIAŠOVI s otázkou, či je v poriadku, ak franskí králi nemajú nijakú moc. Pipin využijúc pozitívnu reakciu pápeža sa roku 751 nechal zvoliť za franského kráľa (pomazal ho arcibiskup a pápežský legát Winfrid – Bonifác). Týmto aktom získal Pipin sakrálnu legitimizáciu svojej kráľovskej hodnosti a na franský trón ním nastúpila nová dynastia Karolovcov. Posledného merovejského pápeža CHILDERICHA III. zosadili a poslali do kláštora. Pipin III. sa roku 755 vydal do Itálie (na prosbu pápeža Štefana II.) poraziť longobardského kráľa AISTULFA a prinútil ho vydať zabraté územie. Po odchode frankov však Longobarti opäť zaútočili a situácia sa zopakovala. Pipin sa roku 756 znovu vydal do Italie, opäť porazil Longobartov a zabral sporné územia. V nasledujúcich rokoch sa snažil Pipin III. upevňovaniť franskú nadvládu v Septimánii a Akvitánii. Roku 768 sa mu poddala Akvitánia ale už v septembri toho roku zomrel. Pipin III. ešte pred smrťou rozdelil ríšu medzi svojich dvoch synov KAROLA VEĽKÉHO( 768-814) a KARLOMANA (768-771). Vzájomnú rivalitu ukončila predčastná smrť Karlomana na ktorej mal zrejme podiel aj jeho brat. Longobardský kráľ DESIDERIUS poskytol útočište Karlomanovej vdove a žiadal pápeža Hadriana I. aby pomazal jej synov aby tým spochybnil legimitu vlády ich strýka Karola.

Karol Veľký

Pol storočia vlády Karola Veľkého bolo vrcholom franskej ríše (768-814), V zahraničnej politike Karol v prvých rokoch nadviazal na svojho otca. Rozsiahly franský štát vyžadoval už v dobe merovejovskej špeciálny systém správy. Vnútorná časť ríše bola rozdelená na grófstva (98). Za vlády Karola Veľkého prišlo k dôležitej mincovej reforme, ktorá na dlhú dobu ovplyvnila európsky peňažný systém. Karol Veľký zaviedol novú mincu - denár, na rozdiel od zlatej antickej mince. Denárový systém už v modifikovanej podobe (znižovanie obsahu striebra v minci), pretrval až do 13.storočia. Začal vytvárať marky v pohraničných oblastiach na ochranu ríše.

Karolínska renesancia

Pojem používaný v dôsledku rozvoj vzdelanosti počas vlády Karola Veľkého. Na udržanie ríše bolo potrebné vychovať vrstvu vzdelaných ľudí. Na to mala slúžiť cirkev, preto podporoval zakladanie škôl pri biskupstvách, kláštoroch. Na jeho dvore vyučoval anglosaský mních Alkuin, jeden z najväčších vzdelancov svojej doby vzniklo nové písmo – karolínska minuskula, veľmi praktické a čoskoro vytlačilo antické písma, pozostávalo len z malých písmen, vznikla z neho latinka – písmo, ktorým dodnes píše väčšina európskych národov.

 
Výboje KV

Vstúpil do dejín ako drsný bojovník. Za 46 rokov svojej vlády viedol vyše 50 vojenských výprav. Roku 773 pápež požiadal Karola o zásah proti Longobartom. Roku 774 karol dobyl Paviu a rozvrátil longobardsku ríšu. Prijal tituly longobardského kráľa a Patricius Romanorus (tým sa stal fakticky vládcom veľkej časti Itálie). Roku 778 uskutočnil ťaženie proti Arabom za Pyrenejami. Narazil tu však na odpor mohamedského obyvateľstva. Nedosiahol tu významnejšie úspechy. V rokoch 772-804 uskutočnil 20 vojenských výprav proti Sasom. Saské vojny boli vedelé s veľkou krutosťou.  V rokoch 805 a 806 bojovali frankovia taktiež na území Čiech. V severnom mori franská flotila chránila frízske a lamanšské pobrežie úspešne proti nájazdom Dánov. V Stredozemnom mori očistil Korziku, Sardíniu,Bbalearske ostrovy od Arabov. Väčší politický význam však pre frankov dosiahla výprava v roku 800 keď papež Lev III., ktorý sa pokladal za vazala FR požiadal o pomoc proti odbojnej rímskej šľachte v čom mu Karol vyhovel. Dňa 25. decembra 800 prijal Karol v bazilike sv. Petra v Ríme z rúk pápeža Leva III. cisársku korunu. Stal sa tak symbolicky nástupcom rímskych cisárov, čo v očiach Európy neobyčajne povzdvihlo prestíž franského panovníka. Základy nového obnoveného rímskeho cisárstva boli vratké.  Ríša nemala hospodársku základňu, žilo v nej veľa rozmanitých kmeňov a národnosti. Situáciu komplikovala aj snaha okrajových oblastí o osamostatnenie, túžba šľachty po vyššom podiele na moci a pod. . Karol pred svojou smrťou rozdelil franskú ríšu medzi svojich 3 legitívnych synov. Z nich však svojho otca prežil len Ľudvík I. Pobožný (814-840).

ĽUDOVÍT I. POBOŽNÝ

Ku koncu života Ľudovíta I. Pobožného k týmto problémom sa pridali taktiež spory dynastické, kedy sa o svoje práva k vládnutiu začali hlásiť Ľudovítovi synovia.
Dynastické boje pokračovali aj po Ľudovítovej smrti a viedli k rozpadu ríše. Podľa Verdunskej zmluvy z roku 843 bola ríša rozdelená na tri samostatné celky. Najstaršiemu Lotharovi pripadla s císarským titulom stredná časť (dŕžavy v Itálii a územie na sever od Álp až k moru), Ľudovít Nemec získal územie na východ od Lotharových dŕžav a Karol Holý západnú časť Franskej ríše. Zatiaľ čo územie pod správou Lothara sa pomerne rýchlo rozpadlo na menšie politické útvary, územia Ľudovíta Nemca a Karola Holého položili základ k vzniku Nemecka a Francúzska.
V roku 870 Meersenskou dohodou došlo k rozdeleniu Lotaringie.  V polovici 9. storočia začali útoky Normanov, ktorých panovník Rollo získal územie Normandie. Karolovskú dynastiu, ktorá vládla v Západofranskej ríši až do roku 987, vystriedali Kapetovci. 

Karol II. Holý (823- 877) bol zakladateľom a prvým kráľom Západofranské říše a na konci svojho života tiež rímskym cisárom (875 – 877). Už od roku 829 mal v držbe Alsasko, Burgundsko a Alemaniu. Karol II. bojoval proti svojmu staršiemu bratovi Lotharovi, ktorý sa po smrti otca stal cisárom. Karol II. bojoval aj proti Vikingom.
Ľudovít II. Koktavý z dynastie Karolovcov bol druhým kráľom Západofranské říše. Vlády sa ujal po smrti svojho otca roku 877. Ešte predtým vládol v Akvitánii, kde sa stal kráľom už roku 866 po smrti svojho mladšieho brata Karola.
Ľudovít III. Francúzský ( 863/865 – 882) z dynastie Karolovcov bol kráľom Západofranské říše (spoločne so svojim bratom Karlomanom) medzi rokmi 879 a 882. Ľudovít bol synom západofranského kráľa Ľudovíta II. a jeho prvej manželky Ansgardy. zomrel bezdetný roku 882 po páde z koňa. Po jeho smrti sa kráľom celéj Západofranské říše stal Ľudovítov brat Karloman II.. Situácia kráľovstvá ale nebola príliš dobrá, pretože Vikingovia neustále plienili pobrežie. V Burgundsku vzniklo dokonca povstanie feudálnych pánov proti kráľovi.
Karloman II. zemrel bezdetný nešťastnou náhodou pri love roku 884. Na západofranskom tróne ho vystriedal bratranec jeho otca, cisár Karol III. Tlstý, ktorý tak na krátku dobu opäť spojil celu Fransku říši v jeden celok.
Karol III. Francúzsky ( 879 – 929), zvaný tiež Prostý, bol v rokoch 898 až 923 západofranským kráľomm. Jeho otec Ľudovít II. Koktavý zomrel ešte pred jeho narodením, Karol tak bol pohrobkom.  Roku 923 bol v bitke u Soissons Robert (mladší brat niekdajšieho západofranského kráľa Oda) zabitý a Karol III. bol zosadený, uväznený a za kráľa bol zvolený Rudolf Burgundský.
Ľudovíť IV. Francouzský (920 – 954), volaný Zámorský, z dynastie Karolovcov bol kráľom Západofranské říše v rokoch 936 až 954, bol jediným mužským potomkom Karola III. Po smrti otca však jeho matka s nim utiekla do Anglicka. Návratu na kontinent sa dočkal v roku 936, keď po Rudolfovej smrti časť ho šľachty povolala z päť, aby zasadol na uvoľnený trón.
Lothar I. Francúzský (941 – 986 ) z dynastie Karolovcov bol západofranský kráľom v rokoch 954 až 986. Jeho otec bol Ľudovít IV., matkou Gerberga Saská, sestra cisára Ota I.
Ľudovít V. Francouzský (okolo 967 – 987), volaný Lenivý, bol západofranský kráľom v rokoch 986 až 987 a tiež posledný legitímny mužský príslušník z  rodu Karlovcov. Jeho otcom bol Lothar I., matkou Ema, dcéra italského kráľa Lothara II.
Pri kolíske rodiaceho sa Francúzska stála dynastia KAPETOVCOV (987-1328), ktorú založil HUGO KAPET