Čechy v ranom novoveku

V priebehu 13.storočia zažilo České kráľovstvo dynamický rozmach a jeho hospodársky potenciál

sa prudko zvýšil, vcelku sa však nepodarilo začleniť ho do širších väzieb európskej ekonomiky.

Vnútrozemská poloha spôsobila, že sa České kráľovstvo ocitlo na pokraji hlavných obchodných

trás, ktoré využívali výhodnejšiu a lacnejšiu morskú dopravu a presúvali sa aj do Porýnia. Zatiaľ

čo produkčne vyspelé oblasti západnej Európy sa aktívne zapájali do vtedajšieho svetového trhu

a talianski kupci sa po vylepšení techniky tovarového a peňažného obratu stali hlavnými prostredníkmi

obchodu od Levanty až po Balt, zostávala stredná Európa na periférii rozhodujúcich smerov

hospodárskeho vývoja. Poľnohospodárska výroba si udržala prevahu a zmena sa tu pohybovala len

v rámci obmedzených možností miestneho trhu. Hlboké zásahy do spôsobu poľnohospodárskej výroby

v úrodných krajinách Čiech a Moravy viedli k prevahe obilninárstva nad chovom dobytka. Dovoz

zahraničného tovaru sa ani zďaleka nevyrovnával exportu a túto hospodársku situáciu nezachraňovali

ani bohaté zásoby striebra (naopak, v istom zmysle pôsobili dokonca negatívne, pretože brzdili aktivitu

domácej výroby). Výroba pre vývoz, akou bolo napríklad flanderské súkno alebo anglická vlna, sa

tu nerozvíjala. Hospodárska prosperita ostala obmedzená na jednoduché vzťahy medzi domácou

produkciou a spotrebou.

Taktiež pražský groš aj napriek svojej obľúbenosti a rozšírenosti po celej strednej Európe

nebýval často zastúpený vo veľkých medzinárodných platbách. Situácia sa ešte zhoršila počas labilnej

vlády Václava IV.

Hlavným problémom na dedinách bola zmena cenových relácii. Išlo o to, že zatiaľ čo ceny

poľnohospodárskych produktov sa udržovali v rovnakej hodnote alebo dokonca klesali, výrobky

mestských remeselníkov zdražovali. Vyplývalo to z dvoch skutočností: z relatívneho presýtenia

poľnohospodárskou, zvlášť obilninárskou produkciou a taktiež z obmedzovania mestskej výroby

v dôsledku reglementačnej politiky cechov.

Problémy neobišli ani mestá. Remeselná produkcia totiž nachádzala uplatnenie len na

miestnom trhu a len výnimočne sa objavili náznaky nápadnejšej exportnej výroby, akou bolo napr.

súkenníctvo v Jindřichovĕ Hradci. Odbyt remeselníckych výrobkov sa nezvyšoval, ba dokonca niekedy

aj upadal. Ďalej tiež došlo k zhoršovaniu meny a ku krízovým javom v oblasti zahraničného

obchodu.

Hospodárska stagnácia tu však začala neskôr než vo vyspelých západoeurópskych krajinách, ale

potom už prebiehala rýchlejšie a vo vyhrotenejšej podobe. Stredoveká spoločnosť sa vtedy členila na

duchovenstvo, šľachtu a poddaných podľa hesla „Ty sa modli, ty ochraňuj a ty pracuj.“ V tomto

období došlo k „bojom“ medzi týmito jednotlivými

triedami obyvateľstva, pretože každý z nich sa snažil udržať a na úkor slabších triednych partnerov

rozšíriť svoj podiel na stagnujúcom, či relatívne sa zmenšujúcom rozsahu spoločenského nadproduktu

(čím títo obyvatelia získali taktiež aj nové platy a výsady).

Dochádza taktiež k diferenciácii vidieku. Práve pre túto oblasť sú typické výrazné majetkové

nerovnosti v tomto období. Túto diferenciáciu obyvateľstva taktiež prehlboval aj prechod na peňažnú

rentu. Stále nápadnejšie sa odlišovali tri základné vrstvy poddaných. Najmajetnejšiu skupinu

predstavovali dedinskí boháči, ktorí aj napriek nepriaznivej dobe dokázali aj naďalej zarábať. Ďalšiu

skupinu tvorili úroční sedliaci so strednou výmerou pôdy a napokon „len“ sedliaci.

Čo sa týka rozvrstvenia mestského obyvateľstva, tak to sa delilo na remeselníkov

a patriciát (to boli remeselníci, ktorí svoj nahromadený majetok investovali do kúpi vidieckych statkov.

Niektorí sa dokonca takýmto spôsobom prepracovali až medzi šľachtu). Prehlbovali sa tiež rozdiely

medzi jednotlivými druhmi mestských remesiel. Mnohí majstri časom vplyvom krízy schudobneli,

strácali svoje dielne a klesali až na samé dno mestskej spoločnosti. Najviac sa však zhoršovalo

postavenie už vtedy nízkej spoločenskej skupiny – a to mestskej chudoby. Takmer vôbec sa táto kríza

nedotkla vyššej šľachty, na rozdiel od nižšej šľachty, ktorá sa sociálne často nelíšila od bohatých

sedliakov.

K veľkým feudálnym vlastníkom predhusitského obdobia sa radila aj cirkev. Odhaduje sa,

že v predhusitskom období vlastnila cirkev približne tretinu pôdy v krajine. Okrem toho jej prináležalo

nespočetné množstvo rozličných platov, dôchodkov a iných príjmov, ktorých výška neustále rástla. Ich

majetkom okrem peňažných hotovostí boli aj vzácne nádoby, rúcha, knihy a ďalšie cennosti. Taktiež

činnosť žobravých rádov, hlavne minoritov a dominikánov slávila úspechy a za sľuby nadpozemského

blaha plynuli do rúk kláštora a kostolov konkrétne hodnoty, využívané nie len na stavby nákladných

chrámov a zbožné i charitatívne účely, ale predovšetkým na udržiavanie štandardu cirkevného aparátu.

Honba za majetkom, ktorá kontrastovala s pôvodným poslaním cirkvi vyvolávala kritické ohlasy.

Avšak aj vo vnútri samotnej cirkvi narastali rozpory, pretože len neveľká časť kléru mohla naplno

využívať svoje privilegované postavenie a zhmotňovať v skutočná nadbytok. Nejeden cirkevný

hodnostár totiž držal úrad v mieste, kde v živote nebol.

Hlavným prejavom tejto tzv. „krízy feudalizmu“ je teda ešte väčšia diferenciácia obyvateľstva

a jeho majetková nerovnosť, kde takmer všetky spoločenské vrstvy a triedy chudobnejú a jediný kto

na ich úkor bohatne je cirkev, čo je aj príčinou neskoršieho vypuknutia husitského revolučného hnutia.

Husitské hnutie – príčiny, priebeh a dôsledky

České kráľovstvo na prelome 14. a 15. storočia, zložito sa vyrovnávajúce s prehlbujúcou sa

hospodárskou, sociálnou a politickou krízou, netrpezlivo reagovalo na neurovnané cirkevné pomery.

Svetská feudalita rovnako ako nespokojní mešťania kriticky posudzovali neuspokojivý stav cirkvi

a pretože si uvedomovali, že vlastne cirkev živia, chceli sami prevziať zodpovednosť za jej stav, teda

aj za svoju večnú spásu. Oprávnená kritika cirkvi bola stále radikálnejšia a v spojení s nespokojnými

ľudovými vrstvami dostávala revolučnú podobu. Situáciu zhoršovala tiež pápežská schizma (čiže

naraz zvolení traja pápeži).

Pôvodcami kritiky bohatstva cirkvi boli najmä majstri z pražskej univerzity a niektorí kazatelia

ako napr. Konrad Waldhauser, Milíč z Kromĕříže, neskôr M.Matĕje z Janova. Medzníkom vo vývoji

názorov väčšiny českých majstrov v 90.rokoch bolo oboznámenie sa so spismi anglického teológa

Johna Viklefa. Starší z nich, zastúpený hlavne M.Stanislavom zo Znojma boli ovplyvnení skôr

teologickou časťou Viklefovho učenia, mladšia generácia – M. Ján Hus, M. Jeroným Pražský, M.

Jakoubek zo Stříbra a ďalší – boli zaujatí skôr jeho spoločensko-sociálnymi myšlienkami.

Veľký význam pri šírení a formovaní českej reformácie mala kazateľská činnosť. V roku 1391

bola v Prahe založená Betlehemská kaplnka Jánom z Műhlheimu, ktorá mala neskôr ďalekosiahle

dôsledky. Univerzitní majstri tu predkladali svoje názory kritizujúce cirkev stále väčšiemu počtu

prostých ľudí. Účinnosť kázania bola skutočne veľká. Betlehemská kaplnka sa stala miestom, kde

sa teória stretávala s praxou denného života, hlavne keď od roku 1402 sa správcom v kaplnke stal

majster J. Hus. Hus kázal v češtine, vo svojich kázňach kritizoval bohatstvo cirkvi prejavujúce

sa v jej svetskej moci a nabádal k návratu k pôvodným kresťanským ideálom. Postavil sa aj proti

kupčeniu s odpustkami, pretože bol zástanca názoru, že „odpustenie hriechov sa nedá vykúpiť

peniazmi.“ Taktiež verejne spálil pápežskú bulu, čo vyvolalo verejné nepokoje. Nato ho pápež

a pražský arcibiskup okamžite exkomunikovali a zakázali mu kazateľskú činnosť, po čom sa Hus utiahol

na český vidiek (Kozí hrádok), kde si našiel mnoho prívržencov.

Žigmund Luxemburský, svetská hlava kresťanstva – rímsko-nemecký cisár, zvolal v roku 1414

do Kostnice koncil, aby sa vyriešila pápežská schizma, teda trojpápežstvo. Na tento koncil pozval aj

Husa, kde sa mal podrobiť „scenzurovaniu“ svojich myšlienok. Keďže sa však Hus odmietol vzdať

svojich názorov, bol odovzdaný na potrestanie svetskej moci. Tá ho odsúdila na trest smrti upálením.

Rozsudok bol vykonaný 6.júla 1415. Prívrženci Husa – husiti sa stali pokračovateľmi a nositeľmi jeho

reformátorských myšlienok.

Husitské revolučné hnutia vypuklo v júli 1419 v Prahe. Počas týchto udalostí náhle zomrel český

kráľ Václav IV. A husitské Čechy zostali bez kráľa. Programom husitov sa stali štyri pražské artikuly

z roku 1420:

1. prijímanie pod oboma spôsobmi (na omši mali všetci kresťania prijímať hostiu a víno ako Kristovo

telo a krv – z kalicha)

2. slobodné hlásanie slova Božieho

3. trestanie ťažkých hriechov svetskou mocou

4. ukončenie svetského panstva cirkvi

Husiti sa na základe cieľov, ktoré sledovali rozdelili na dve krídla: umiernených – kališníkov, ktorí

žiadali predovšetkým reformu cirkvi (patrila sem šľachta a mešťania) a radikálov, ktorí žiadal aj zmenu

spoločenských pomerov (mestská a vidiecka chudoba, ktorí sa tiež označovali ako táboriti a sirotkovia.

Táboritmi sa nazývali preto, lebo okrem Prahy sa stalo ďalším centrom HRH juhočeské mesto Tábor).

Hlavnými vojenskými vodcami hnutia sa stali Ján Želivský, po jeho zavraždení to bol Ján Žižka

z Trocnova a po smrti Jána Žižku Prokop Holý.

Pod vedením ľudového kazateľa Jána Želivského zaútočila mestská chudoba na novomestskú radnicu.

Vyhádzali z okien všetkých konšolov (radných pánov), ktorí bránili šíreniu husitských obradov (nazýva

sa to tzv. defenestrácia – vyhádzanie z okien).

Pápež zorganizoval proti husitom niekoľko križiackych výprav, ktoré viedol práve Žigmund

Luxemburský. Spojené husitské vojská porazili 1.križiacku výpravu v júli 1420 na Vítkove

(Žižkov – Praha). Po vyhnaní križiakov začala meštianska strana upevňovať svoje postavenie na úkor

mestskej chudoby. Rozpory medzi jednotlivými prúdmi hnutia sa začali prehlbovať. Po Žižkovej smrti

(v roku 1424) velenie husitských vojsk prevzal kňaz Prokop Holý. Tento zmenil doterajšiu taktiku

obrany a prešiel k útočnej vojne do susedských krajín – tzv. spanilé jazdy. Prehlbovanie rozporov

medzi jednotlivými záujmovými skupinami husitov chcel využiť pápež aj cisár Žigmund.

V roku 1431 zvolali do Vasileja cirkevný koncil a pozvali naň aj zástupcov husitov. Cirkev bola

ochotná uznať v Čechách prijímanie pod obidvoma spôsobmi, ale žiadala rozpustiť husitské

vojská. Radikálna strana na čele s Prokopom Holým trvala na uznaní všetkých 4 pražských artikul

a preto rokovania opustila. Meštiansko-šľachtická strana však ponúkanú dohodu prijala. Husitský

tábor sa teda takto rozložil. Na ďalšom pokračovaní revolučného zápasu mala záujem už len chudoba.

Posledná bitka husitského revolučného hnutia sa odohrala v roku 1434 pri Lipanoch neďaleko

Prahy. Vznikla v dôsledku rozporov v samotnom husitskom tábore medzi umierneným krídlom husitov

a radikálnym krídlom táboritov a sirotkov (tak sa začali nazývať po smrti Jána Žižku). Skončila

sa porážkou radikálnych husitov. V roku 1436 boli prijaté tzv. Bazilejské kompaktáta, ktoré

predstavovali dohodu medzi umierneným krídlom husitov a koncilom v Bazileji. V praxi znamenali

čiastočnú možnosť realizácie štyroch pražských artikulov pre husitské obyvateľstvo Čiech

a Moravy. V Čechách boli Bazilejské kompaktáta prijaté na cirkevnom koncile v Jihlave, na ktorom sa

zúčastnil aj Žigmund Luxemburský, ktorý sa v roku 1436 stáva aj českým kráľom.

Husitské hnutia malo ohlas aj na Slovensku – šlo o tzv. bratrícke hnutie, ktoré sa tu šírilo

prostredníctvom slovenských študentov na pražskej univerzite. Postupne začali husiti podnikať výpravy

do Nemecka, Poľska, aj na Slovensko (šlo o už spomínané „spanilé jazdy“). Na územie Slovenska

zaútočili viackrát v rokoch 1428-1435. Na slovenskom území zanechávali trvalé posádky na hradoch

Likava, Topoľčany, v Žiline, Skalici, v Trnave. Husitské posádky odišli zo Slovenska po bitke pri

Lipanoch na prelome rokov 1434-1435.

Ohlas husitizmu v ďalších európskych krajinách

Medzinárodný význam husitského revolučného hnutia je často zužovaný na konštatovanie

a zaznamenávanie jeho ohlasu v okolitých krajinách. Išlo predovšetkým o Poľsko, Uhorsko a územie

rímskej ríše. Je samozrejmé, že už počiatočné správy o politickom nepokoji v takej významnej krajine,

ako bol Český štát, mali medzinárodný ohlas. Neskoršie vojenské víťazstvá, obrana revolúcie, rovnako

ako spanilé jazdy a účasť husitov na bazilejskom koncile mohli zapôsobiť (samozrejme nie vždy)

ako revolučná inšpirácia aj v takých vzdialených krajinách ako bolo Francúzsko, Španielsko

a Taliansko. Je však potrebné zdôrazniť, že v týchto krajinách chýbal subjektívny revolučný činiteľ,

tak ako to bolo v českom štáte, presnejšie vo vlastnom Českom kráľovstve. Bolo preto jednoduché pre

feudálov týchto krajín proti vzrastajúcim revolučným náladám zakročiť.

Základný a najdôležitejší význam husitskej revolúcie je v tom, že v rozsahu existujúceho feudálneho

štátu vystúpila proti najväčšiemu európskemu feudálovi a síce rímskej cirkvi a vo svojom štáte

v podstate moc rímskej cirkvi likvidovala. Preto je potrebné brať husitstvo ako skutočnú revolúciu,

ktorá napokon znamenala pre České kráľovstvo zásadné štrukturálne zmeny. V medzinárodnom

kontexte svojim výrazným zameraním proti cirkvi preto husitstvo stojí na počiatku raných buržoáznych

revolúcii a predstavuje ich prvý článok. Napriek tomu, že sa táto revolúcia nepodarila, ani nemohla

podariť (vplyvom nerevolučnej situácie v ostatných európskych krajinách) realizovať svoj proticirkevný

program v celoeurópskom meradle, podarilo sa túto revolučnú zmenu zaviesť vo vlastnom Českom

kráľovstve. Vystúpenie na bazilejskom koncile ukázalo na jednu z reálnych možností, ako moc

feudálnej cirkvi likvidovať. Na tejto skutočnosti nič nemení, že výsledky využili predovšetkým

svetskí feudáli v konkordátoch obmedzujúcich cirkevnú moc. Uznanie kompaktátov, predstavujúcich

obmedzenú podobu štyroch pražských artikul, je samé o sebe veľkým úspechom, revolučným

výsledkom svetského štátu. Kompaktáta v českom prostredí, vo výklade a vo spoločenskej praxi,

znamenala však omnoho viac ako len povolené prijímanie z kalicha.

Dôsledky husitskej revolúcie

Ako každý dlhodobý vojensky konflikt mali i husitské vojny dôsledky pre ekonomiku a celkový

stav českej spoločnosti. Priame následky vojny sa uplatňovali v celkovom vývoji českej feudálnej

spoločnosti a tiež v ekonomike. Značný pokles zaniknutých osád, predpokladaný pokles početného

stavu populácie alebo stagnácie v základniach miest boli odozvou na husitstvo.

Husitstvo značne zasahovalo do sféry ekonomiky a v poslednej štvrtine 15. storočia došlo k určitej

stabilizácii plne fungujúceho hospodárskeho organizmu. Väčšina miest zápasila s nedostatkom

finančných prostriedkov na najnutnejšie opravy poškodených hradieb a budov, niektoré vypálené

mesta sa dlhé roky nedokázali spamätať z utrpených škôd. Kostoly, kláštory a iné budovy cirkevných

inštitúcií zostali v troskách po mnohé roky.

Najvýznamnejším negatívnym činiteľom bola hospodárska blokáda, obmedzujúca obchodné styky

Čiech s cudzinou. Nedostatok luxusného tovaru nebol dôležitý, horšie to však bolo so soľou, železom,

korením a životne dôležitými potrebami, ktoré husiti museli získavať i cestou vojenskej koristi.

Ďalším faktorom ovplyvňujúcim celkový hospodársky stav Českých zemí počas husitských vojen bol

úpadok Kutné Hory. (Väčšia ťažba zlata z tejto oblasti bolo až v období 1461 – 1470).

Nastal tu však i rozvoj výroby pre vzdialenejšie trhy, bola zvýšená deľba práce v niektorých

prípadoch už v 15. storočí spojená s nákladnickým systémom. Základnými odvetviami remeselnej

výroby boli remeslá potravinárske, odevné, textilne, boli taktiež kovodielne a kožodielne.

Obnova hospodárstva, narušeného vojnami, prebiehala pomerne rýchlo. Dôkazom je predovšetkým

rovnováha v pomere medzi mestami a dedinkami, ktorá sa prejavovala už pred polovicou 15. storočia

v stabilizácii mestských miestnych trhoch a ktorá sa v nasledujúcom období stala základom pomerne

hospodárskej perspektívy Českých zemí.