Západná Európa na ceste k absolútnej monarchii

Západná Európa na ceste k absolútnej monarchii

Hospodárske a spoločenské príčiny nástupu absolutizmu

Po temnom období (stredoveku) nastúpil svetlý obraz (renesancia). Nastáva obdobie raného novoveku a s ním vzniká humanizmus a renesancia. Prichádzajú mnohé zmeny, ktoré sa však prelínajú aj s neskorým stredovekom.
Hospodárske príčiny: 1. v hospodárstve sa presadzuje nový spôsob myslenia založený
na snahe o zisk
2. stredoveký dvojpoľný systém sa zmenil na výhodnejší
trojpoľný
3. rozširovala sa orná pôda na úkor pasienkov
4. vznikajú prvé manufaktúry
5. stúpa potreba peňazí (v dôsledku zániku naturálneho systému
a zavádzania žoldnierskej armády)
6. narastá vplyv bohatých kupcov, majiteľov manufaktúr
7. vzrastá banská produktivita
8. upadá diaľkový obchod
Manufaktúry zvyšovali nielen výrobu, ale aj zisky ich majiteľov. Podnikatelia bohatli aj bezohľadným vykorisťovaním robotníkov. Znižovali im mzdy, predlžovali pracovný čas, žiadali od nich zvýšený výkon a používali proti ním triedne zákonodarstvo. Vytvárali sa tak dve nové spoločenské triedy: buržoázia (bohatí mešťania, podnikatelia) a námedzní robotníci (ožobráčení majstri, roľníci, chudobní tovariši a mestská i vidiecka chudoba). Vznikajúca buržoázia bohatla aj z pôžičiek, ktoré poskytovala štátu, t. j. panovníkovi a z vykorisťovania objavených krajín.

Spoločenské príčiny: A. postupný vznik centralizovaného štátu
B. bolo potrebné skvalitniť štátnu správu
C. zámorské objavy
D. boli tu rôzne konflikty a časté vojny (boli potrebné peniaze na výzbroj a platy vojska)

Spoločenská štruktúra a politický systém stavovskej a absolutistickej monarchie

V 11.-13. st. vzniká spoločnosť nazývaná stavovská monarchia. Vládnu stavy, predovšetkým šľachta, typické je Poľsko. Kráľ stojí na čele, ale nemá veľa právomocí, o všetkom rozhoduje stav – šľachta. Úpadky takmer vždy. Zárodky aj v Uhorsku, mnohí panovníci s tým mali problémy. Uhorsko je vždy na polceste k stavovskej monarchii.
Cieľom panovníkov v boji o vládnu moc bolo nastolenie centralizovanej monarchie, feudálni páni sa usilovali o stavovskú monarchiu, kde by získali význ. podiel na riadení štátu. Na moci v štáte sa podieľali panovník a stavy, reprezentované stavovským snemom (Ríšsky snem, Sejm, Parlament, Generálne stavy). Súperenie svetskej moci s cirkvou o primárne postavenie v spoločnosti. Cirkev vyhlasovala, že zastupuje božskú moc na Zemi. Svetskí panovníci, spočiatku reprezentovanými rímskonemeckými cisármi, potom francúzskym kráľom sa k cirkevným hodnostárom správali ako k štátnym úradníkom. Predmetom sporu bol boj o uvádzanie do cirkevných úradov svetskou mocou = boj o investitúru. Skončil v r. 1122 kompromisom, uzavretím Wormského konkordátu, kt. v podstate znamenal víťazstvo cirkvi. Váhu katolíckej cirkvi dokumentujú i križiacke výpravy. Ich prvotným cieľom bolo oslobodiť Boží hrob od neveriacich. Svoj pôvodný cieľ nedosiahli.

Absolutistická monarchia
Pri prechode k absolutizmu dochádza k centralizácii panovníckej moci a vzniká štát. Mení sa charakter moci: kým v stredoveku bola moc rozdelená medzi panovníka a stavy, v ranom novoveku prechádza do rúk panovníkov a stavy sa najskôr stávajú len formálnou inštitúciou a neskôr úplne zanikajú. Hlavné miesto, kde si tieto stavy uplatňovali svoju moc, bol snem. Panovník si postupne uzurpuje právo zvolávať tento snem a získava si spojencov z radov stavov. Postupne ich prestane zvolávať, čo vo Francúzsku vedie k revolúcii.
Popritom ako panovník eliminuje moc stavov, vytvára zároveň orgány svojej vlastnej moci, ktoré sú riadené priamo ním a tým sú mu aj priamo podriadené. Sú to ministerstvá alebo centrálne úrady. Do týchto úradov dosadzuje kvalifikovaných ľudí, no hlavne ľudí, ktorí mu boli, ako svojmu panovníkovi, verní. Každý takýto úradník má presne vymedzenú právomoc i teritórium.

Absolutistický štát má oporu v:
• byrokracii - úradníci sú panovníkovi verní, lebo ich živí a platí štát.
• armáde - hlavnou silou vojska bola šľachta, postupne sa však presadzuje žoldnierska armáda, ktorá bojuje za peniaze (žold) a v 17. storočí sa mení na stálu armádu
• cirkvi - aj v katolíckej, aj v protestantskej; panovník postupne obmedzí práva pápeža vo svojom štáte a postupne si buduje svoju „národnú cirkev“ - pre absolutizmus je náboženská tolerancia neznámy pojem, pretože absolutistickí panovníci chcú mať ľudí jednotných (čo sa týka konfesie); ide o náboženskú unifikáciu

Vývin k absolutistickej monarchii vo Francúzsku

Vo Francúzsku už na začiatku 14. storočia vzniklo stavovské zhromaždenie. Prvýkrát sa zišlo za vlády Filipa IV. Pekného (1285 - 1314). Vojny s Anglickom viedli tohto panovníka do finančných ťažkostí, z ktorých chcel vyviaznuť mimoriadnym zdanením francúzskeho duchovenstva. Tým sa dostal do ostrého sporu s pápežom. Dostali sa do ostrého sporu a obe strany vyrábali nepravé listiny, ktorými sa navzájom hanobili. A práve v tomto zápase sa Filip usiloval získať si podporu miest, preto pozval prvýkrát ich zástupcov na zhromaždenie šľachty a duchovenstva. To bol začiatok stavovského snemu, ktorý nazvali generálne stavy (v roku 1302). Zvolávali sa veľmi zriedka a rozhodovali o daniach.
Nasledovala etapa nepokojov, vojen s Anglickom (napr. 100-ročná vojna), ... Ľudový odpor, utvorenie žoldnierskeho vojska a zavedenie pravidelnej dane od hlavy, tzv. taille (táj), po úspešnom skončení 100-ročnej vojny upevnili vo Francúzsku kráľovskú moc, ktorá nadobúdala črty absolutizmu.
Rozhodný úspech pri zjednocovaní krajiny dosiahol francúzsky kráľ Ľudovít XI. (1461 - 1489). Koncom 15. storočia vznikla vo Francúzsku centralizovaná feudálna monarchia, a tak sa stalo jednotným národným štátom. Kráľ sa opieral predovšetkým o meštianstvo a feudálov ovládal tým, že ich pripútal ku kráľovskému dvoru.

Kým bolo Francúzsko stavovskou monarchiou, fungovali tu tri generálne stavy: šľachta, duchovenstvo a meštianstvo. Duchovenstvo a šľachta neplatili dane, boli to privilegované
skupiny, kým mešťania (buržoázia - podnikatelia) pracovali, platili dane a navyše im stále niekto alebo niečo sťažovalo ich podnikanie (neprivilegovaná skupina).

Henrich IV. (1589 - 1610)
Medzitým začalo do Francúzska prenikať luteránstvo; bolo to ešte za vlády Františka I., ktorému sa to podarilo potlačiť. Veľký ohlas vo Francúzsku však mal kalvinizmus, s ktorým sa spája meno Henricha Navarského z rodu Bourbonovcov, ktorý sa stal vodcom prívržencov kalvinizmu vo Francúzsku (nazývali sa hugenoti). Proti hugenotom sa postavil mocný vojvodský rod katolíckych Guisovcov. V rokoch 1562-1589 sa odohralo 8 hugenotských vojen, v ktorých bojovali hugenoti proti katolíkom.
Henrich Navarský chcel ukončiť tieto spory, a preto sa rozhodol oženiť s Margarétou Medicejskou, ktorá bola kresťankou („Paríž stojí za jednu noc.“). 23. augusta 1572 sa odohrala tzv. bartolomejská noc, kedy boli povraždení hugenoti účastní na svadbe (dala ich zavraždiť Margarétina matka Katarína Medicejská).
Po zavraždení kráľa nastúpil na francúzsky trón Henrich Navarský ako Henrich IV. Prestúpil na katolícku vieru, ale vydal tzv. nantský tolerančný edikt, ktorým sa stali hugenoti slobodní a skončili sa vnútorné náboženské spory medzi nimi a katolíkmi. Henrichovi sa postupne podarilo ovládnuť šľachtu podplácaním, ale aj trestami. Roľníkov upokojil znížením daní a mešťanov si získal podporovaním výroby a obchodu.
Po jeho smrti sa však znovu objavili nepokoje. Henrichove zisky boli premrhané a poručnícka vláda bola doslova hračkou v rukách dvorských skupín. Preto táto vláda zvolala generálne stavy, aby rozhodli o nových daniach. Ich rokovanie však nikam neviedlo, lebo riešili konflikty medzi sebou (šľachta a duchovenstvo vs. mešťania).

Ľudovít XIII.
Obrat v týchto neusporiadaných pomeroch nastal až v polovici dvadsiatych rokov 17. storočia, keď za vlády Ľudovíta XIII. Začal spravovať štátne záležitosti prvý minister kardinál Richelieu.

Ten pokračoval vo vládnom programe Henricha IV. Odbojných feudálov skrotil väzením, rúcaním ich hradov a popravami. V záujme jednoty štátu zakročil aj proti hugenotom; zobral im ich pevnosti, ale náboženskú slobodu im ponechal. Vymenoval nových kráľovských úradníkov. Mešťanov si získal podporovaním obchodu a priemyslu. Jeho úsilie však bolo veľmi nákladné, preto sa museli opäť zvyšovať dane, čo vyvolalo mnohé roľnícke povstania.

Ľudovít XIV. (1643 - 1715)
Francúzsky absolutizmus dosiahol vrchol za vlády Ľudovíta XIV. Po smrti Ľudovíta XIII. sa dostáva na trón jeho 5-ročný syn Ľudovít XIV. Počas jeho maloletosti sa regentkou stala jeho matka Anna Rakúska a prvý ministrom kardinál Mazarin. Keď Ľudovít dosiahol vek 18 rokov, stal sa právoplatným kráľom. Jeho predstavu o svojom postavení a moci v štáte najlepšie dokladá jeho výrok: „Štát som ja!“ Cítil sa natoľko silný, že sa označil za kráľa, okolo ktorého sa točí všetko dianie vo Francúzsku, volali ho Kráľ Slnko (Roi Soleil).
Už od začiatku svojho vládnutia vyžadoval od každého bezpodmienečnú poslušnosť, kráľovská rada a kancelár nemohli nič vydať ani prijať bez jeho súhlasu. Ľudovít sa z úradu snažil odsúvať vysokú šľachtu a nahradzovať ju veľmi schopnými a lojálnymi ministrami predovšetkým zo strednej vrstvy. Podporu nachádzal v prepracovanom policajnom aparáte. V žoldnierskej armáde a v katolíckej cirkvi (hugenotov sa snažil likvidovať, zrušil Nantský edikt).
Počas svojej vlády stabilizoval vnútornú i zahraničnú politiku a vytvoril z Francúzska európsku veľmoc. K stabilizácii vnútroštátnej situácie výrazne prispela na tie časy pokroková ekonomická teória merkantilizmus. Autorom bol Ľudovítov minister financií Jean Baptiste Colbert. Podľa neho základom bohatstva štátu má byť jeho nerastné bohatstvo, presnejšie zisky z ložísk drahých kovov. Akýkoľvek dovoz drahých kovov bol zakázaný. Zároveň bolo uvalené vysoké clo na výrobky vyvážané do zahraničia. Ľudovít na jeho podnet podporoval rozvoj remesiel a manufaktúr, čím zabránil, aby kvalifikovaní remeselníci odchádzali do cudziny. Zároveň do krajiny povolával zahraničných odborníkov, ktorým poskytoval výhody.
Kráľ Slnko svoj záujem sústredil aj na vedu a kultúru. Povolával zahraničných vedcov a umelcov (hlavne z Talianska). Z Paríža vytvoril hlavné a najreprezentatívnejšie mesto Európy.

Zrekonštruoval parížsky chrám Notre Dame, veľkolepo dostaval Louvre, tiež postavil jeden z najnádhernejších zámkov v Európe Versailles (údajne preto, že jednému svojmu ministrovi závidel jeho krásny palác a chcel mať ešte krajší).

Rok 1789
Absolutizmus sa vo Francúzsku udržal aj v 18. storočí. Vo svojej politike ho presadzoval aj Ľudovít XVI. Práve za jeho vlády vypukla vo Francúzsku revolúcia.
Všetko sa začalo vo februári 1789 voľbami do generálnych stavov. Šľachta a duchovenstvo mali časté konflikty s tretím stavom (buržoázia - podnikatelia, majitelia veľkých tovární, manufaktúr, bankári a bohatí mešťania). Keď bola situácia vážna, 5. mája 1789 zvolal kráľ po viac ako 100 rokoch zasadanie generálnych stavov. Zasadanie sa konalo vo Versailles a cieľom kráľa bolo zdaniť jednotlivé stavy. To však samozrejme museli stavy odhlasovať. A tu vznikol problém, pretože každý stav mal jeden hlas, tým pádom by tretí stav nič nezmohol. Preto mešťania žiadali hlasovanie typu 1 hlas - 1 človek. Prvé dva stavy to však nemienili prijať, lebo chránili vlastné záujmy, preto sa tretí stav oddelil, a vypukli nepokoje, ktoré vyústili do Veľkej francúzskej revolúcie.

Anglicko v 15. a 16. storočí
Storočná vojna
Začiatkom 15. stor. viedlo Anglicko storočnú vojnu s Francúzskom. Túto vojnu začal francúzsky kráľ Filip VI. z Valois v roku 1337. Po dlhšom prerušení bola vojna obnovená v roku 1415, keď anglický kráľ Henrich V. zaútočil na prístav Harfleur. Z jeho 9 000 ľudí 3 000 padlo za obeť epidémii úplavice, pričom choroba oslabila aj ostatných, no aj napriek tomu Angličania vyhrali túto bitku. Situácia vo Francúzsku bola zlá, na tróne bol slabomyseľný Karol VI. , ktorý nebol schopný zorganizovať obranu krajiny, namiesto neho sa o to pokúšal jeho syn, dauphin, ktorého baróni neposlúchali. Vysoká francúzska šľachta bola rozdelená na dva tábory, ktoré postupne rozvracali krajinu. Henrich V. využil túto situáciu a uzavrel spojenectvo s burgundskou stranou, ktorá mala väčšie vyhliadky na úspech ako armagnacovská liga. V roku 1420 podpísali obe krajiny troyeský mier. Na francúzskom tróne ostal Karol, no vládol len juhovýchodnej oblasti Francúzska.

Dva roky po podpísaní mieru Henrich V. zomrel a na anglický trón nastúpil jeho 9-mesačný syn Henrich VI. Namiesto neho spravoval krajinu jeho strýko , vojvoda z Bedfordu.
V roku 1429 sa Francúzi vzbúrili proti anglickej nadvláde. Pod velením sedliackeho dievčaťa Jany z Arku vyhnali Angličanov z Orléansu a korunovali dauphina v Remeši za kráľa Karola VII. Krátko nato Burgunďania, spojenci Angličanov, Janu zajali a 30. mája 1431 v Rouene upálili na hranici. Teraz však už ani smrť Jany nemohla zabrániť čoraz silnejšej francúzskej protiofenzíve. Francúzske obyvateľstvo sa nezvyčajne jednotne postavilo na stranu Karola VII. a Angličanov vyhnali za pár mesiacov z Francúzska. Pod anglickou nadvládou zostalo iba mesto Calais a okolie. V roku 1420 podpísali obe krajiny troyeský mier. Na francúzskom tróne ostal Karol, no vládol len juhovýchodnej oblasti Francúzska.
Vojna ruží
O dva roky neskôr, roku 1455 začal v Anglicku spor o trón medzi dvoma vedľajšími vetvami kráľovského rodu Plantagenetovcov, Lancasterovcami a Yorkovcami. Táto vojna dvoch ruží dostala pomenovanie podľa erbových znamení oboch súperiacich rodov - Lancasterovskej červenej a Yorkovskej bielej ruže. I keď vypuknutie vojny malo viacero príčin, za hlavné je možno považovať tri. Bezprostrednou z nich bol nárok na trón vznesený vojvodom Richardom z Yorku. Ten vládnucu dynastiu Lancasterovcov označil za uzurpátorov trónu a sám seba za právoplatného nástupcu. Druhou príčinou bol ústup Anglicka zo svetovej politickej scény po skončenej storočnej vojne. Treťou príčinou vypuknutia vojny však boli pomery v krajine v prvej polovici 15. storočia. Anglicko sa zmietalo v obrovskej anarchii, ktorú znásobovali meniace sa výrobné a sociálne vzťahy, podkopávajúce samotné základy feudálneho spoločenského poriadku. Vplyvom týchto zmien čoraz väčší spoločenský význam začal nadobúdať rodiaci sa meštiansky stav. Po smrti Henricha V. v roku 1422 a nastúpení jeho 9-mesačného syna na trón sa správa krajiny ocitla v rukách vysokej šľachty, tvorenej skupinou najvplyvnejších a najzámožnejších veľmožov. Ich vládnuce praktiky, hrabivosť a s ňou súvisiace zdieranie krajiny i jej obyvateľov vyvolávali medzi ľudom vlnu nevôle, rebélií a povstaní. Ľud volal po novej vláde, silnej kráľovskej moci, ktorá by v krajine nastolila poriadok. Psychicky chorý Henrich VI. (trpel slabomyseľnosťou) nebol schopný vládnuť sám. Silnejúca opozícia, pochádzajúca zo strednej a nižšej šľachty a bohatých mešťanov, žiadala odstránenie kráľa z trónu.

Do jej čela sa postavil práve vojvoda Richard z Yorku, kráľovský miestodržiteľ v Írsku. Celé obdobie vojny ruží sa nieslo v znamení krvavých šarvátok medzi oboma stranami. Vojna sa skončila spojením Lancasterovcov s Lancasterovcami v zahraničí, ktorý na svoje čelo dosadili dovtedy neznámeho vojvodu z Richmondu, Henricha Tudora, vzdialeného príbuzného Lancasterovcov, žijúceho v tom čase vo francúzskom exile. Henrich pozbieral silné vojsko, s ktorým sa preplavil na pobrežie Walesu. 22. augusta 1485 sa na Bosworthskom poli pri Leicestri odohrala rozhodujúca bitka, ktorú vyhral Henrich. Vojna ruží sa tým skončila. Aby spojil nároky obidvoch rodov, oženil sa s Alžbetou, dcérou Eduarda IV. z rodu Yorkovcov a založil tak dynastiu Tudorovcov.
Henrich VII.
Henrich VII. vládol Anglicku dvadsaťštyri rokov a dalo by sa povedať, že aspoň čiastočne vrátil krajine tú stabilitu, ktorú mala pred „vojnou ruží“, ktorá krajinu veľmi vyčerpala. Položil tiež základy zákonov, ktorými sa vo väčšej či menšej miere riadili až do roku 1603 aj nasledujúci panovníci. Za vlády Henricha VII. vzniká v Anglicku nová vrstva zbohatlíkov gentry. Henrich VII. povyšuje normálnych mešťanov do šľachtického stavu a takisto za jeho vlády bolo možné si šľachtický titul kúpiť. Tento výdobytok samozrejme využívali bohatí mešťania a za krátku chvíľu vyrástla v Anglicku nová šľachta – obchodníci. Týmto Henrich VII. docielil hlavne to, že nová šľachta začala podnikať a za krátku dobu sa z Anglicka stala najsilnejšia mocnosť vo vtedajšom známom svete. Henrich VII. mal 4 deti, najznámejším z nich sa stal jeho druhorodený syn Henrich, ktorý nastúpil na trón po predčasnej smrti svojho staršieho brata Arthura ako Henrich VIII.
Henrich VIII.
Keď sa Henrich VIII. dostal v roku 1509 na trón mal osemnásť rokov. Po otcovi zdedil prenikavú inteligenciu a tiež výnimočnú silu a s ňou spojený sklon k násilníctvu. Bol to vynikajúci lukostrelec, priaznivec bojových hier, poľovačiek a jazdy na koni s teologickým vzdelaním. Skladal básne a hral na lutne. Jeho dvor sa stal vychýreným strediskom kultúry a vzdelaných osobností. Spočiatku vystupoval ako horlivý prívrženec rímskej cirkvi. V roku 1521 vydal polemiku Obrana siedmich sviatostí, ktorou útočil na Martina Luthera.

V tzv. Šiestich článkoch bola určená smrť každému, kto by bol proti transsubstanciácii (pretváranie, pretvorenie, premieňanie, premenenie podstaty) a iným cirkevným dogmám. Za to mu pápež udelil titul obranca viery. Stál pri zrode anglikánskej cirkvi. Jednou z príčin jej vzniku bol jeho rozvod s Katarínou Aragónskou, ktorý pápež nechcel schváliť. Henrich VIII. sám vyhlásil svoje manželstvo za rozvedené a vzal si Annu Boleynovú. V roku 1533 sa pápež ostro postavil proti samovoľnému rozvodu Henricha, tak sa dovŕšila roztržka medzi Henrichom a pápežom, Henrich VIII. presadil zákon o zvrchovanosti kráľa ako hlavy cirkvi v Anglicku. Každý odpor proti kráľovi bol považovaní zároveň za kacírstvo. Henrich VIII. bol ešte 4x. ženatý, zomrel 28.1.1547 vo veku 55 rokov.
Po smrti Henricha nastúpil na trón jeho syn Eduard VI. Dostal vynikajúce vzdelanie, predčasne dospel a priklonil sa k protestantizmu. Zasadol na trón ako deväťročný. Avšak bol chorý a zakrátko zomrel. Na trón nastúpila Jana Greyová, ktorá bola kráľovnou Anglicka len 9 dní. Potom na trón nastúpila Mária, ktorú prezývali Krvavou, kvôli častým popravám a vraždeniu anglikánov. Chcela obnoviť katolicizmus. Zomrela bezdetná v roku 1558 po 5 ročnom vládnutí. Po nej nastúpila na trón Alžbeta I (1558 – 1603), za jej vlády bola znovu obnovená anglikánska cirkev, celkový pokoj a poriadok a hospodársky rozmach v podobe manufaktúr a námorného obchodu. V zahraničnej politike podporovala protestantských panovníkov, najväčším nepriateľom jej bolo katolícke Španielsko na čele s Filipom II, ktorý ju chcel vojensky zničiť a tak dal postaviť obrovskú flotilu, nazývanú Armáda, ale nemal úspech. Keďže sa Alžbeta nikdy nevydala a Anglicko potrebovalo následníka, rozhodla sa, že sa zmieri so Škótskom a nekrvavo ho (aj keď bolo katolícke) opäť pripojí k Anglicku, tak, že syna svojej najväčšej rivalky Jakuba Stuarta urobí následníkom anglického trónu. Jakubova prastará matka bola sestrou Henricha VIII. a nárok na trón bol naozaj legitímny. Alžbeta zomrela v roku 1603 a tým pádom vymrela dynastia Tudorovcov, a na trón nastupuje dynastia Stuartovcov.
Tejchova , marc ferro – dejiny Francir , Dejiny sveta III.