Vznik centralizovaných monarchií a nástup vrcholného stredoveku

a) Proces vzniku centralizovaného štátu vo Francúzsku
b) Vývoj k centralizovanej monarchii v Anglicku a anglo-francúzske súperenie

Proces vzniku centralizovaného štátu vo Francúzsku

1. Vývoj k centralizovanej monarchii vo Francúzsku
Rast kráľovského majetku.
Klasickým príkladom pre vytváranie centralizovanej monarchie sú dejiny Francúzska za vlády Kapetovcov. Pôvodné panstvo kráľovského rodu Kapetovcov bolo v Ile de France, na úzkom území okolo Paríža s neurčitými hranicami. Kedykoľvek, keď prepadlo lénne právo niektorého z jeho vazalov – obvykle vymretím rodu - Kapetovci léno neobnovili a pripojili pôdu k svojmu rodovému panstvu.
Zvlášť úspešný v tomto smere bol Filip II. August, ktorý využil každú príležitosť, aby získal léno slabších alebo nebezpečných vazalov.
Filip II. August pripojil ku kráľovskému majetku tiež väčšiu časť dedičstva anglických kráľov, ktorým zostali ako léna na juhu od Loiry Gaskonsko a Guienne a časť Poitou. Keď v r. 1223 Filip II. zomrel, vládli Kapetovci na väčšom území, než mal ktorýkoľvek iný šľachtický rod. Veľké šľachtické rody / Blois, Anjou, Champagne a iné/ podporovali kráľa.
Nástupca Filipa II. Ľudovít VIII. v úsilí uplatniť vrchnú súdnu moc nad rozdrobeným feudálnym súdnictvom nachádzali francúzski králi oporu vo vznikajúcom stave právnikov – väčšinou príslušníkov meštianstva, ktorí študovali rímske právo

Súčasne s organizovaním centralizovanej štátnej správy sa usilovali Kapetovci o stále žoldnierske vojsko, aby nemuseli spoliehať na feudálne vazalské vojsko. Tak sa francúzski králi postupne osamostatňovali od feudálnych veľmožov. Niektorí z feudálov však velili kráľovskému vojsku ako platení kráľovskí velitelia. Ľudovít IX. v snahe zamedziť sústredenie ozbrojeného množstva šľachticov zakázal turnaje, aby zabránil šľachtickým vzburám. V r. 1258 zakázal všetky súkromné boje a nosenie zbraní. Skromnému bojovaniu nebol koniec, ale bolo veľmi obmedzené. O 70 rokov neskôr kráľ Filip V. ( 1316 – 1322 ) opakoval zákaz súkromných bojov a turnajov. Zákaz Filipa V., týkajúci sa nosenia zbraní bol namierený proti sedliakom a mestskému obyvateľstvu. Kráľovský úradník, kapitán, bol poverení odobrať chudobným zbrane, uskladniť ich a len ak to považoval za nutné, mohol im ich rozdať. Kráľ sa tak zaisťoval proti ozbrojenému povstaniu chudobných pod zámienkou ochrany, že je lepšie, keď kráľovský kapitán stráži zbrane, pretože chudobný by mohli predať svoje zbrane.

Vyhubenie kacírov v južnom Francúzsku viedlo k získaniu časti panstva Toulouse – Languedoc. Prehlásil totiž v r. 1226 na konciloch v Paríži a v Bourges, že pôda skonfiškovaná kacírom, patrí právom kráľovi. Jeho nástupca Ľudovít IX. ( 1226 – 1270 ) uskutočňoval túto politiku dôkladnejšie. Volal do Francúzska inkvizítorov a v r. 1229 sa dohodli o rozdelení výťažku z inkvizície s pápežom Gregor IX ( 1227 – 1241 ) a potom s Innocentom IV. ( 1243 – 1254 ), ktorí taktiež žiadali časť skonfiškovaného kacírskeho majetku. Ľudovít IX. používal sústavne od r. 1233 náboženské prezekucie k tomu, aby si privlastňoval pôdu bez počtu prenasledovaných rodín. Inkvizícia, organizovaná kráľovskými úradníkmi, prispela najviac k obohateniu kráľovskej pokladnice a k rozšíreniu kráľovských domén. Ľudovít IX. bol po smrti odmenení za svoju náboženskú horlivosť tým, že bol vyhlásený za svätého.

Centralizácia správy a vojska
Kapetovci, sa opierali o najväčšie vlastníctvo najbohatšej pôdy, veľmi obratne ovládali ctižiadostivú vysokú šľachtu. Nedonucovali ju k poslušnosti násilím, naopak získavali ju dvorskou službou. Od doby Ľudovíta IX. žili veľkí feudáli na kráľovskom dvore, boli im zverované najvyššie kráľovské úrady, boli pravidelne platení a stali sa vedľa vzdelaných právnikov členovia kráľovskej rady ( curia regis ). Vláda Ľudovíta IX. viedla k významným zmenám v správe. Vznikla úradnícka šľachta, ktorá bola oddaná kráľovi a závisela na ňou. Táto politika – na jednej starne vytvoriť žoldnierske vojsko a dať oddaným šľachticom velenie a na druhej strane odzbrojiť ľud – posilnila tendencie k centralizácii.

Kráľovstvo a mestá
Politika posilnenia kráľovskej moci bola Kapetovcami dôsledne uskutočňovaná i v pomere k mestám. Sledovala udržanie rovnováhy medzi feudálnou šľachtou a meštianskou triedou. Ľudovít IX. si bol vedomí dôležitosti tejto politiky, ako bolo známe aj z inštrukcie, ktorú zanechal svojmu synovi, Filipovi III. ( 1270 – 1285 ) : Udržuj dobré mestá a komúny svojho kráľovstva v stave a v slobode, v akých tvoji predchodcovia ich udržovali, a keď je niečo, čo by malo byť opravené, oprav a daj to do poriadku, a udržuj to vo svojej láske, pretože keď si silný v láske a bohatstve veľkých miest, tvoji poddaný a cudzinci budú sa obávať robiť niečo zlé proti tebe, zvlášť tvoji seniori.
Mestské slobody začali upadať. Kráľovskí úradníci zaplavovali mestá, kontrolovali mestské financie a voľby do mestských radov. V čele cechov musel stáť kráľovský úradník. Takýmto spôsobom mohla kráľovská moc účinnejšie vyberať od miest dane.

Kapetovci si vytvorili oddanú byrokraciu z radov nižšej šľachty a bohatého meštianstva. Mešťania podporovali kráľa v nádeji, že obdržia výnosné miesta, a že budú povýšení do šľachtického stavu. Najväčšou túžbou francúzskeho meštianstva nebolo len úspešne obchodovať, ale získať titul a teplé miestečko blízkosti kráľa. Meštianstvo zdieľalo názor šľachticov, že obchod a práca sú pod dôstojnosť šľachtica. Touto politikou Kapetovci oslabovali rozvoj vznikajúcej buržoázie a upevnili svoju pozíciu. Aj kráľovská pokladňa mala úžitok, pretože úrady sa kupovali.

Hlavným záujmom Kapetovcov bolo rozšírenie pozemkového majetku kráľovského domu. Pred svojou smrťou v r. 1270 oženil Ľudovít IX. svojho syna Filipa s Isabelou Aragonskou, a tak sa francúzsky kráľ stal pánom i v Aragonii. Vnuk Ľudovíta IX., Filip IV., si vzal Jeanne, dcéru zomrelého navarrského kráľa. Francúzske vojsko obsadilo Navarrsko a francúzski úradníci prevzali administráciu v tomto kráľovstve. Podobnou cestou získal francúzsky kráľ Franchce Comté. Správcovia kráľovských panstiev vnútili kráľovskú vrchnú moc biskupom z Viviers a z Lyonu a mestu Montepellier. Tak kapetovské územie siahalo od Severného mora k Stredozemnému moru.

Vo finančnej politike pokračovala vláda Filipa IV. ( 1285 – 1314 ) v smere, ktorý zasadil Ľudovít IX. Filip IV. sa usiloval o rozšírenie svojho panstva vo Flámsku a Gaskonsku, ktoré mal v držaní ešte anglický kráľ Eduard I. Boje vedené na dosiahnutie tohto cieľa, vyprázdnili kráľovskú pokladnicu, pretože musela poskytovať plat žoldnierom a celému veľkému úradníckemu aparátu a hradiť tak veľké výdaje na diplomaciu. Stále príjmy z kráľovských panstiev, aj keď boli zvýšené, nepostačovali. Filip IV. zaviedol preto dane na každú obchodnú transakciu, čím brzdil rozvoj obchodu . S novými daňami, uvalenými na obilie, víno a soľ zaťažili sedliakov. Znehodnotili sa mince, razené za Ľudovíta IX. Okrem toho si požičiaval značné čiastky od talianskych bankárov.

Finančná politika Filipa IV.
Politika Filipa IV. voči pápežovi, templárom, židom a talianskym bankárom bola diktovaná bezohľadnou snahou získať peniaze. Za vojny 1294 – 1303 proti anglickému kráľovi Eduardovi I. sa usiloval o možnosť krytia vojnových výdajov prisvojením si cirkevných desiatkov. Pápež Bonifác VIII. na popud nespokojného francúzskeho duchovenstva vydal v r. 1296 bulu Clericis laicos, v nej hrozil exkomunikáciou kráľom, ktorí si bez pápežovho povolenia privlastnia desiatky. Filip IV. odpovedal zákazom vývozu zlata a striebra z Francúzska a tým poškodil pápežstvu do takej miery, že Bonifác VIII. bol nútený ustúpiť a bulu Clericis laicos odvolať.

V r. 1302 bolo francúzske vojsko porazené flámskymi mestskými vojskami pri Courtrai. Porážka oslabila francúzskeho kráľa a pápež v r. 1302 znovu zakázal francúzskemu duchovenstvu odovzdávať kráľovi cirkevné príjmy bez jeho zvolenia. Po tomto zákaze vydal bulu Unam sanctam, v nej jasne vyložil, že kráľovská moc plynie len z pápežovej milosti, pretože duchovné a svetské panovanie bolo Bohom zverené sv. Petrovi a tým i jeho nástupcom. Oproti tomu učení právnici Filipa IV. tvrdili, že kráľovská moc pochádza priamo od Boha a že panovník má právo voľne disponovať svojimi svetskými aj duchovnými poddanými.

V zápase medzi pápežským univerzalizmom a zvrchovanosti kráľovskej moci používali obaja súperi všetky prostriedky : pápež Bonifác VIII. predvolal Filipa IV. pred svoj súdny stolec a zvolal do Ríma koncil. Naproti tomu francúzsky kráľ obvinil pred zhromaždením pápeža z kacírstva. Z návodu Filipa IV. bol zorganizovaný prepad pápeža ( 1303 ) v Arragni. Pápežská strana v Ríme priviedla Bonifáca VIII. do Ríma, ale pápež skoro na to zomrel. Tým sa vplyv Filipa v kardinálskom kolégiu zväčšil.

Na pápežský stolec nastúpil arcibiskup z Bordeaux ako Kliment V. ( 1305 – 1314 ), spriaznený s francúzskym kráľovským domom. Ten menoval nových kardinálov, väčšinou Francúzov. Kliment V. sa usídlil v Avignone. Tam zahájil obdobie avignonského pápežstva, ktoré trvalo skoro sto rokov ( od r. 1378 ). Bolo to pochopiteľne obdobie úpadku pápežskej moci. Filip IV. takto vyhral zápas s pápežom, získal právo na desiatky a prvý rok aj na príjmy z novo obsadených cirkevných úradov. Francúzske duchovenstvo bolo nútené podrobiť sa kráľovi a jeho zväzky s Rímom sa uvoľnili.

Vo Francúzsku boli najväčšími bankármi členovia rytierskeho rádu templárov. Filip IV., ktorý bol najväčším dlžníkom templárov, ich obvinil z kacírstva a so súhlasom pápeža nariadil ich zatknutie. Menoval komisiu, ktorá mala urobiť zoznam templárskeho majetku a mučením mala usvedčiť templárov z kacírstva. Ťaženie proti templárom trvalo od r. 1307 do r. 1312, kedy pápež ich rád zrušil. Kráľovské súdy templárov vraždili a upaľovali a konfiškovali ich majetky v prospech kráľa.

V r. 1306 zorganizoval pohromy na Židov. Odvrátil tým od seba nespokojnosť, vyvolanú ťažkými daňami a súčasne konfiškoval židovskí majetok. K ľahšiemu vyberaniu daní boli Kapetovci nútení zvolávať provinčné alebo ríšske snemy šľachty, duchovenstva a miest, ktoré sa zoznamovali s kráľovskými finančnými požiadavkami. Za Filipa IV. sa konalo v Paríži r. 1302 zhromaždenie, na ktorom si zasadnuté stavy vypočuli spoločne reč kráľovho zástupcu a potom šľachtici a mešťania jednali oddelene. Ich úlohou bolo povoľovať dane a uľahčiť ich vyberanie. To je začiatok generálnych stavov, ktoré sa však schádzali veľmi zriedka a boli až do revolúcie r. 1789 povoľným nástrojom francúzskych kráľov.

V politike Filipa IV. pokračovali jeho synovia Ľudovít X., Filip V. a Karol IV., ktorí zomreli bez mužských potomkov. Úmrtím Karla IV. r. 1328 vymrela priama vetva Kapetovcov a koruna prešla na vedľajšiu vetvu kráľovského rodu zvanú Valios. Na trón nastúpil Filip VI. ( 1328 – 1350 ). V tej dobe bolo územie Francúzska viac-menej zjednotené, počítame k nej i skoro nezávisle léna Bretónsko, Burgundsko, Flámsko a Guienne. Poitou a Gaskonsko boli ešte v rukách anglického kráľovského rodu. Francúzskym kráľom sa podarilo zmenšiť anglické panstvo na francúzskej pôde, ale nepodarilo sa im anglického kráľa vypudiť, bolo ich dávnou snahou získať zvyšok anglického územia. Anglický kráľ Eduard III. bol po praslici, rovnako ako Filip VI. príbuzný s kapetovským rodom, a preto v snahe udržať Gaskonsko začal uplatňovať dedičský nárok na francúzsky trón.

Filip VI., ktorý si bitkou pri Cassele r. 1328 podrobil Flámsko a ktorý sa finančne a politicky opieral o avignonského pápeža Jána XXII., pristúpil k dobytiu Guienne, Bretónska a Gaskonska. To viedlo k novému stretnutiu s anglickým kráľom a k dlhotrvajúcim bojom, ktorá sa nazýva storočná vojna a je oficiálne datovaná od 1337 – 1453.

Storočná vojna
Príčiny:
Anglicko a Francúzsko boli dve suverénne kráľovstvá, no anglickí králi mali ako léno značnú časť francúzskych území, pretože keď svojho času normandský vojvoda Viliam Dobyvateľ porazil anglického kráľa Harolda Godwinsona v bitke pri Hastingse, ponechal si aj svoje dŕžavy vo Francúzsku. Francúzi potom o tieto územia v nasledujúcich storočiach zvádzali striedavo úspešné aj neúspešné vojny s Angličanmi. Storočná vojna bola konečným vyvrcholením týchto sporov.
Ďalšou príčinou storočnej vojny bol aj spor oboch kráľovstiev o nadvládu nad dôležitým obchodným centrom, Flámskom. Pred začiatkom storočnej vojny mali v týchto sporoch prevahu Francúzi. V roku 1336, teda rok pred začiatkom vojny, dalo flámske knieža Ludwig pozatýkať všetkých anglických obyvateľov Flámska. Nasledovalo odvetné opatrenie zo strany Angličanov proti všetkým obyvateľom Flámska prevádzkujúcim obchod, zákaz vývozu anglickej vlny do Flámska a dovozu flámskych výrobkov do Anglicka, dôsledkom čoho vypuklo v krajine ľudové povstanie pod vedením Jakoba van Artelvede, ktorý uzavrel spojenectvo s anglickým kráľom Eduardom III. Keď však francúzsky kráľ Filip VI. napadol anglické dŕžavy vo Francúzsku, Eduard III. pod zámienkou nároku na francúzsky trón, vyhlásil Francúzsku vojnu.

Prvá etapa
Na začiatku Storočnej vojny mali Angličania predovšetkým záujem udržať si svoje územia vo Francúzsku ako aj upevnenie svojho obchodného postavenia vo Flámsku. Spojencom Francúzska bolo Škótsko, ktoré len ťažko znášalo svoju lénnu závislosť od Anglicka, kým spojencom Anglicka bolo samotné Flámsko.
Víťazstvo v námornej bitke pri Sluis v roku 1340 zaistilo Angličanom dlhodobú kontrolu nad kanálom La Manche. Kým sa Angličanom darilo v námorných stretoch, v pozemných toľko šťastia nemali. Stratili dokonca aj svojho veľkého podporovateľa, Jakoba van Artevelde, ktorý bol za svoj pokus, dosadiť na flámsky trón princa z Walesu v roku 1345 zavraždený.

Hneď na ďalší rok však zvíťazila anglická armáda vedená Eduardom III. vo významnej bitke pri Kreščaku nad mnohonásobnou presilou Francúzov. V tejto bitke padol tiež významný spojenec Francúzska, český kráľ Ján Luxemburský, ktorý bol už v tej dobe slepý. Jeho chrabrosť neskôr ocenil anglický kráľ, syn Eduarda III., Čierny princ Eduard tým, že prijal do svojho znaku tri pierka z chocholu jeho prilby a za svoje prijal aj jeho heslo Ich Dien (Slúžim).

V roku 1347 po dlhodobom obliehaní dobyli Angličania prístavné mesto Calais a to zostalo v ich moci dlhšie ako dvesto rokov. V roku 1347 bolo uzavreté aj osemročné prímerie medzi Francúzskom a Anglickom trvajúce do roku 1355. Po smrti Filipa VI. v roku 1350 nastúpil na francúzsky trón jeho syn Ján II. prezývaný Dobrý. V bitke pri Poitiers v roku 1356 boli Francúzi porazený Čiernym princom Eduardom a kráľ Ján, spolu s mnohými svojimi šľachticmi, bol zajatý. V následných zmätkoch sa vlády vo Francúzsku chopil Karol V., prezývaný Múdry, syn Jána II., ktorý s pomocou panstva a duchovenstva najprv musel zlikvidovať protivojnovú vzburu parížskych mešťanov. Toto víťazstvo Karol nezneužil, ale snažil sa urobiť v krajine poriadok.

Mier z Brétigny v roku 1360 ukončil prvú etapu storočnej vojny. Anglický kráľ Eduard III. sa zriekol francúzskej koruny a Flámsko zotrvalo v moci Francúzov. V moci Angličanov však zostalo prístavné mesto Clais, ako aj väčšina francúzskeho územia. Okrem toho mal kráľ Ján zaplatiť ohromné výkupné v hodnote troch miliónov dukátov, čo však nikdy nesplatil a preto odišiel do zajatia do Anglicka, kde v roku 1364 zomrel. Skôr ako zomrel, udelil svojmu druhému synovi Filipovi Smelému Burgundské vojvodstvo.

Druhá etapa
Mierom v Brétigny skončilo prvé obdobie storočnej vojny a začalo druhé. Na francúzsky trón v roku 1364 nastúpil Karol V. a za niekoľko rokov Francúzi obnovili boj. Za vlády Karla V. Francúzsko prosperovalo. Karol zbavil krajinu lúpežných bánd bývalých žoldnierov a dal zbúrať veľa hradov, aby sa nestali anglickou oporou. Nariadil, aby parlament zasadal stále, nielen občas ako dovtedy, no právo vydávať zákony vyhradil iba panovníkovi. Podporoval vedu a umenie, rozšíril Paríž, zveľadil Loure a založil niekoľko zámkov.
V roku 1377 zomrel v Anglicku kráľ Eduard III. a zanechal vládu svojmu vnukovi, Richardovi II., synovi Čierneho princa Eduarda Po ňom natupil Henrich IV.

Vo Francúzsku od roku 1380 vládol syn Karla V., Karol VI., a pre Francúzsko vtedy nastali zlé časy. Za mladého Karla najprv vládli jeho strýkovia, vojvodovia burgundskí, anjouskí a berryskí. V zemi vypukol rad povstaní, v Paríži, vo Flámsku aj inde. Povstania boli potlačené a v roku 1384 sa vlády vo Flámsku ujal burgundský vojvoda Filip. Po získaní Flámska sa začalo Burgundsko Francúzsku stále viac a viac odcudzovať a viesť vlastnú politiku.
V roku 1388 sa Karol VI. odvrátil od svojích strýkov a vybral si radcov z príslušníkov nižšej šlachty. V roku 1392 však u neho prepukla duševná choroba a vlády sa znovu chopili jeho strýkovia. Keď v roku 1404 burgundský vojvoda Filip zomrel, jeho syn Ján I. Nebojácny si chcel zachovať svoj vplyv a postavenie vo vláde. Keď sa mu v tom pokúšal zabrániť kráľov brat, Ľudovít Orleánsky, dal ho Ján v roku 1407 zavraždiť. Následovala občianska vojna medzi burgundskou a orleánskou stranou.

Tretia etapa
Nepokoje vo Francúzsku využil nový anglický kráľ Henrich V., syn Henricha IV., a v roku 1415 sa vylodil v Normandii. Tým skončilo druhé obdobie vojny a začalo tretie, posledné. Henrich V. nad šesťnásobnou presilou Francúzov v bitke pri Azincourte. Henrich ovládol celú Normandiu Henricha V. mal dostať za manželku dcéru Karola VI., Katarínu, a po svokrovej smrti zasadnúť na francúzsky trón. Syn Karol mal byť z následníctva vylúčený. Angličania vtedy našli v burgundskom vojvodovi mocného spojenca.

Henrich V. sa však francúzskej koruny nedočkal, pretože v roku 1422, iba sedem týždňov pred Karolom V. nečakane zomrel. Zanechal po sebe deväťročného syna Henricha VI. ktorý bol uznaný za kráľa v Anglicku a časti Francúzska.
V ostatných oblastiach Francúzska vládol syn Karla VI., Karol VII., devätnásťročný mladík. Proti nemu pokračoval vo vojne vojvoda z Bedfordu, ktorého vojská postúpili za Loiru a v roku 1428 už obliehali Orléans, poslednú väčšiu vojenskú pozíciu francúzskych síl, kde bol veliteľom známy Dunois, prezývaný Bastard orleánsky. Francúzi sa však ubránili do príchodu posíl, vedených obyčajným sedliackym dievčaťom, Janou z Arku.. V roku 1429 sa jej podarilo Orléans uvoľniť, čím si získala svoje "bojové" meno, Panna orleánska.

V tom istom roku bol v Remeši, korunovaný princ Karol VII., čím malo Francúzsko zrazu dvoch kráľov. Po oslobodení mesta Orléans a porážke Angličanov pri mestách Pataye a Jargeau nastal obrat vo vojne. Vysoká šľachta však závidela Jane z Arku jej postavenie a prekážalo jej, že spásu Francúzsku prinieslo obyčajné dievča. Johanka bola nakoniec vyštvaná z kráľovského dvora a vrátila sa späť do boja. Pri oslobodzovaní Compiégne bola zajatá Burgunďanmi a v roku 1431 bola v Rouene upálená.
V roku 1435 bolo zvolané zasadnutie v meste Arras., na ktoré sa dostavili vyslanci skoro všetkých európskych štátov. Malo sa tu rozhodnúť o osude Francúzska, ale k tomu nedošlo pre nezhody medzi Anglickom a Francúzskom. Vojna preto pokračovala. Angličania však stratili svojho burgundského spojenca, ktorý za prestup na francúzsku stranu zinkasoval mnohé územia a lénnu nezávislosť na francúzskom kráľovi až do Karlovej smrti.

Potom už nasledovala jedna porážka Angličanov za druhou. V roku 1436 dobyli Francúzi Paríž a v roku 1449 Normandiu. Angličania napokon v roku 1453 prehrali bitku pri Castellione a museli vojnu skončiť. Vo Francúzsku zostalo v ich moci jedine prístavné mesto Calais s okolím a Normanské ostrovy. Calais padlo do rúk Francúzov znovu v roku 1558 a jediné územie, ktoré Angličanom vo Francúzsku zostalo sú Normanské ostraovy..

Dôsledky
Storočná vojna zmietla prosperitu Francúzska, ktorej sa tešilo viac než dve storočia. Obchodníci nechceli riskovať cestu cez vojnou zničené územia, a tak prestali trhy v Champagne, kde sa obchodovalo s orientálnym tovarom, anglickou vlnou a flámskym súknom. V Provensalsku pracovalo v roku 1340 tritisíc práčovien, v roku 1399 už len tridsaťdva. Navyše Francúzsko od 80. rokov 14 stor. postihlo mnoho povstaní a nepokojov, ktoré na začiatku 15 stor. vyústili v občiansku vojnu medzi burgundskou a orleánskou stranou. Storočná vojna však priniesla Francúzsku aj dlho chýbajúcu jednotu.

Vývoj k centralizovanej monarchii v Anglicku

14.10.1066 sa uskutočnila bitka pri Hastingse, počas ktorej padol i Harald, otvorila cestu Vilémovi- normanský vojvodca na trón. Získal si podporu pápežstva a ťažil z vnútorných rozporov medzi anglickým kráľom a jeho vazalmi. V roku 1066 bol Vilém korunovaný. Anglicko sa tak ocitlo pod vládou novej, normanskej dynastie. Vilém vládol v rokoch 1066- 1087. Opatrnou politikou sa Vilém snažil uchovať si nadvládu nad vlastnými feudálmi. Vilémovo víťazstvo zmenilo raz štátu a celu štruktúru spoločnosti. V druhej polovici 11. Storočia Anglicko vstupuje do dejín ako štát plne feudálny, centralizovaný, kde vládne kráľ.
V r. 1086 dal Viliam zostaviť Doomesday Book, súpis pozemkového majetku, ktorý umožňoval presný výber daní. Po Viliamovej smrti nastúpil na anglický trón jeho syn Henrich I. V r. 1154 - 1399 si upevnil vládnuce postavenie rod Anjouovcov-Plantagenetovcov. Henrich II. Plantagenet (1154 až 1189) vládol i nad západným a juhozápadným Francúzskom a bol najmocnejším vazalom francúzskeho kráľa. V roku 1171 bolo k anglickej korune pričlenené Írsko. Po jeho smrti za vlády Richarda I. Levie srdce (1189-1199) a Jána Bezzemka (1199 až 1216) začali rozpory medzi kráľom a šľachtou a vyostrili sa vzťahy k Francúzsku, čo vyústilo do vypuknutia storočnej vojny. V r. 1215 si šľachta vynútila vydanie listiny Magna charta liberatum, obmedzujúca kráľovu moc v prospech šľachty a mešťanov. V roku 1248 bol pričlenený Wales. Politika kráľovského dvora nie vždy zodpovedala záujmu krajiny ako celku, preto vyvolávala rad opozičných vzbúr a v tomto pohnutom období vznikol v roku 1265 prvý parlament, ktorý bol pôvodne stavovským zhromaždením a o sto rokov neskôr sa rozdelil na 2 komory.