Sedliacka vojna v Chorvátsku

Postavenie neprivilegovaného obyvateľstva a predovšetkým poddaných a roľníkov sa v 16.
stor. zhoršilo. Stúpali nároky štátu, lebo ochrana proti Turkom bola nákladná. Pretože šľachta
bola od daní oslobodená, tak daňové bremeno dopadlo na roľníkov. Okrem toho zmenšenie
územie Chorvátska nútilo šľachtu zvyšovať feudálnu rentu, aby tak kompenzovala straty.
Tieto nároky vyvolávali občasné povstania roľníkov. V roku 1568 sa vzbúrili sedliaci
v okolí Stubnice proti cirkevnému desiatku. Povstanie potlačil FRANJO TAHI. Tahi bol
k poddaným krutý, surový, lakomý, poddaným nakladal protiprávne nové povinnosti, nútil ich
nakupovať svoje vlastné skazené víno a iné potraviny. Dokonca roľníci podali naňho sťažnosť
u cisára Maximiliána. Koncom roku 1571 a na jar 1572 sa sedliaci začali tajne organizovať
a pripravovať sa ozbrojené povstanie. Jednotlivé dediny vytvorili zväz PUND, z nem.
Bund- spolok. Vytvorili si vlastnú sedliacku vládu. Na čelo tejto vlády sa postavil MATIJA
GUBEC. Vrchným veliteľom sa stal ILIJU GREGORIĆE, ktorému bolo podriadených
12 kapitánov. Prípravy na povstanie rozšíril na rozsiahle oblasti Chorvátska a Slovinska
a vypracoval tiež strategický plán: povstanie malo zachvátiť čo najväčšie územie Chorvátska,
Slovinska a Štajerska. Po obsadení dostatočne rozsiahleho územia a vybudovaní zázemí, mal
byť sústredený útok na Záhreb a prevzatá moc v zemi. Povstalci žiadali zrušenie všetkých
povinností a zavedenie rovnakých daní pre všetkých a prevzatie obrany proti Turkom. To
by nakoniec viedlo k vytvoreniu tzv. ,, sedliackeho štátu“, pričom sedliacka vláda by bola
prostredníkom medzi cisárom a ľudom. Cisára Maximiliána mali v úcte a chceli ho uznať za
svojho vrchného pána. Celý plán bol však v daných podmienkach nerealizovateľný. Povstanie
nemalo celkom sedliacky charakter: ku Gubecovi sa pripájali aj obyvatelia niektorých miest,
vojaci a malí šľachtici, ktorý mali spory s Tahim.
Povstanie vypuklo koncom januára 1573, kedy sa okolo Stubnice zhromaždilo okolo 20 tisíc
ľudí, väčšina sedliakov vyzbrojená kosami, puškami, ale takisto aj vojaci. Podarilo sa im
obsadiť aj niekoľko miest, kde získali delá, ale celkovo bolo vojsko zle vycvičené. Rozhodli
sa vpadnúť do Štajerska, čo vyvolalo paniku tamojšej šľachty. Chorvátsky bán DJURO
(Đuro) DRAŠKOVIC zvolal snem, aby proti vzbúrencom zasiahlo banské stavovské vojsko
pod vedením GAŠPARA ALAPIĆE, požiadali o pomoc aj cisára Maximiliana, čo nakoniec
ani nebolo treba. Už 5. februára boli povstalci vytlačení zo Štajerska a následne z Krestnice
v Slovinsku a plán na obsadenie Záhrebu sa nerealizoval. Gregoric utiekol do Viedne, kde ho
zatkli.
K rozhodujúcej porážke banským vojskom došlo 9. februára pri Stubnických Tepliciach.
Gubec a Pasenac boli odvedení do Záhrebu a popravení. Podobne ako Dóža bol aj Gubec
najprv korunovaný rozžeravenou železnou korunou a potom jeho telo trhali železnými
kliešťami a nakoniec rozštvrtili.
V júli 1573 bol v Záhrebe popravený a z Viedne privezený Gregoric.
V tom roku zomrel aj Franjo Tahi, ktorého celé Chorvátsko považovalo za skutočného
pôvodcu vzbury.

Literatúra:

Dejiny štátov: Rýchlik, J.: Dejiny Chorvátska. Lidové noviny 2007.
Müller, H.: Dejiny Nemecka. Lidové noviny 1995.
Marsina, R.: Dejiny Slovenska I.