Ranofeudálne štáty západných Slovanov

31.08.2011 00:29

a) Český štát a jeho vývoj do konca 13.storočia
b) Poľský štát do konca 13.storočia
c) Srbsko, Chorvátsko a Bosna do konca 13.storočia

 

Český štát a jeho vývoj do 13. storočia

V druhej polovici 9. storočia sa územie Českej kotliny stalo súčasťou Veľkomoravskej ríše. Jej územie obývalo niekoľko slovanských kmeňov - Česi, Chorváti, Sedličania a iné. Oslabenie Veľkej Moravy po smrti Svätopluka české kmene využili a osamostatnili sa pod vedením domácej dynastie Přemyslovcov. Jadrom ich štátu boli stredné Čechy s centrom v Prahe.
Po smrti Bořivoja (do roku 894) zasadol na trón Spytihnev (894 - 915). Predĺžil rodinnú tradíciu a ukončil výstavbu chrámu Presvätej Bohorodičky v Prahe, ktorú začal už Bořivoj. Dal postaviť chrám sv. Pavla a Petra v Budeči, pri ktorom neskôr vznikla latinská škola. Jeho skorá smrť však prerušila jeho krátky život (905) a na kniežací stolec v Prahe zasadol jeho mladší brat Vrastislav (915 - 920). Počas jeho vlády sa kresťanstvo v Čechách konečne utvrdilo, pričom v dvoch formách: 1.slovanskej (danej Cyrilom a Metodom) a 2.latinskej. V Prahe Vrastislav vybudoval ešte jeden chrám zasvätený sv. veľkomučeníkovi Jurajovi - ochrancovi vojakov. Ako dátum jeho smrti sa udáva 13.február, 920.
Začiatok vlády Přemyslovcov je poznačený bratovraždou. V rámci boja o primát v rode a o kniežatstvo došlo k vražde kniežaťa Václava (929) - vrahom bol jeho brat Boleslav. Šírenie legiend o Václavovej šľachetnosti boli súčasťou cirkevnej politiky Přemyslovcov, ktorá vyvrcholila koncom 10. storočia svätorečením Václava, patróna a ochrancu vznikajúceho českého štátu.
Václav (922 - 929) bol synom Vrastislava I. a Drahomíry. Bol vychovávaní babičkou Ľudmilou, jeho učiteľom bol Pavol. Keď sa jeho otec Vrastislav stal kniežaťom poslal ho študovať latinčinu na Budeč. Po smrti Vrastislava (921) sa vlády ujala Ľudmila, avšak boa zavraždená a preto opateru o maloletého preberá jeho matka Drahomíra. Václav vyhnal svoju matku z kniežacieho dvora, no po čase ju zavolal späť.
V roku 924 preniesol pozostatky Ľudmily z Tetína do Prahy a slávnostne pochované na Pražskom hrade.
Počas svojej vlády podporoval kresťanskú cirkev. Na Pražskom hrade založil kostol zasvätený pátrovi sv. Vítovi. Tento smer Václavovej politickej orientácie sa nepáčil strane, ktorá nechcela prijať nábožensko-politické väzby, na čele, ktorej stál jeho brat Boleslav. Dostávali sa do sporov, ktoré vyvrcholili pozvaním Václava do Starej Boleslavi, kde mal jeho brat údelné kniežatstvo, na slávnosť vysvätenia kostola. Na tejto slávnosti bol 28.sept, 929 zavraždený. Boleslav spolu so svojou družinou obsadil Pražský hrad a stal sa českým kniežaťom. Čoskoro dal previesť bratove pozostatky do Prahy a uložil ich do novopostavenej Svätováclavskej kaplnky v kostole sv. Víta, kde sú dodnes.

Boleslav I. (929 - 967) za svojej vlády upevnil krajinu. Po bojoch proti nemeckému panovníkovi Ottovi I., s tkorým uzavrel mier a roku 955 mu pomohol poraziť Maďarov, čím si pripojil k Českému štátu Moravu, časť západného Slovenska, Sliezko, Krakovsko. Zaviedol v Čechách prvé peniaze, strieborné mince - denáre. Praha sa stala strediskom rozvíjajúceho sa obchodu. Boleslav I. budoval štát ako súčasť Svätej Rímskej ríše. Jeho vnútornú politiku tvorilo budovanie feudálneho systému podľa západo -európskeho vzoru so silnou autoritou centrálneho vládcu - kniežaťa, podporovaného cirkvou.
Titul kniežaťa bol v přemyslovskom rode dedičný vždy najstarším synom. Mladší dedili údely na Morave (Olomoucko a Brnensko) - súčasťou údelu bola ochrana východných hraníc proti Uhorsku a Rakúsku.
Boleslav II. (967 - 999) Štát naďalej upevňoval. Podrobil si rod Slavníkovcov vo východných Čechách a ukončil tak zjednotenie českých kmeňov. Úspechom politiky Přemyslovcov boli i získanie cirkevnej samostatnosti - roku 973 bolo v Prahe založené samostatné biskupstvo. Významnú úlohu vo zvelebovaní Čiech zohrali i mníšske rády. Po jeho smrti prepukli v Přemyslovskom rode krvavé boje o kniežací stolec.
Čechy načas obsadil panovník Boleslav Chrabrý. Oslabenie štátu chceli využiť nemecký cisári, ktorí chceli Čechy a Moravu pripojiť k svojej ríši. V roku 1040 Břestislav I. porazil nemeckého cisára. Postupom času sa stále viac presadzovala centrálna moc kniežat. Tento proces vyvrcholil roku 1085, kedy knieža Vrastisla II. (1061 - 1092). Dostal pre svoju osobu hodnosť „kráľa českého a poľského“.
V štáte sa presadzuje nová spoločenská vrstva - šľachta, ktorá sa vytvára predovšetkým z kráľovskej družiny. Šľachtici v roku 1140 dosadili na trón Vladislava II., ktorý tiež získal doživotný titul kráľa v roku 1158 za podporu talianskeho ťaženia Fridricha I. Barbarossu.
Do najvyššej hierarchie európskych politických celkov, medzi kráľovstvá, sa Česko zaradilo na prelome 12. - 13. Storočia, kedy sa Přemysl Otakar I. (1197 - 1230) stal vydaním tzv. Zlatej buly sicílskej (1212) českým kráľom a táto bula zručovala všetkým českým panovníkom počnúc Přemyslom Otakarom I. a jeho nástupcom kráľovský titul a právo voľby kráľa bez zásahu cisára.
Otakar I. stabilizoval kráľovskú moc. Začal vznik miest a výstavba šľachtických hradov. Príchod nemeckých kolonistov zapríčinil, že Česko mení na štát dvoch národov.
Ráznosť panovníckej moci sa menila - kráľ prechádzal k aktívnejšej politike vytvárania mocenských i finančných zdrojov. Tento vývoj vyvrcholil za najvýznamnejšieho panovníka Přemyslovsej dynastie Přemysla Otakara II.(1253-1278), ktorý sa usiloval o získanie titulu nemeckého cisára. Nastúpil na trón v situácií, ktorá priala rozvoju kráľovstva po každej stránke, aj napriek počiatočným bojom na začiatku vlády s Belom IV., s ktorým uzavrel mier - sprostredkovaný pápežskou kúriou. Pripadli mu krajiny tvoriace neskoršie Horné Rakúsko a Belo získal Štýrsko, ktoré neskôr Otakar dobyl - porazil Bela v bitke pri Kressenbrune na Moravskom poli v roku 1260 a v roku 1269 ho získal ako dedičstvo. Vo vnútornej politike dochádza k stabilizácií kráľovskej moci. Jej oporou boli vznikajúce mestá - Kolín, Domašlice, Chrudin, České Budejovice; a mestá obývané prevažne nemcami - Zvikov, Beždež, ...
Ťažisko rím.-nem. ríše sa premiestnilo do Čiech do rúk českej dynastie a hlavným konkurentom bol Rudolf Habsburský. Konflikt vyvrcholil v roku 1278 bitkou pri Moravskom poli porážkou a smrťou Otakara II. A aj napriek porážke je Otakar II. predmetom legiend a je označovaný ako „železný a zlatý“ kráľ - upozorňuje to na jeho zdatnosť a mocenský rozmach kráľovstva za jeho vlády. Ovládol Rakúsko,Korutánsko, Kransko.
Po zmätkoch po smrti Otakara II. na trón nastupuje Přemysl Václav II. (1278 - 1305). Na trón nastúpil ako 12.ročný. Obnovil autoritu kráľovskej moci. Opieral sa o hospodárstvo kráľovských majetkov a miest (právo ťažby drahých kovov). Hospodárske postavenie je upevnené vďaka objaveniu striebornej rudy pri Kutnej hore koncom 13. storočia. Rozšíril hranice kráľovstva na západe a východe (kde expandoval do Poľska). Zaviedol strieborné peniaze - pražské groše, ktoré boli platidlom aj v iných krajinách. Jeho snaha o možnosť vytvorenia česko - poľskej únie ukončila predčasná smrť Václava II. v roku 1305 a na trón sa dostáva Václav III., ktorý však nedokázal obhájiť svoju moc a v roku 1306 bol zavraždený v Olomouci. Jeho smrťou vymiera rod Přemyslovcov po meči.

 

POĽSKÝ ŠTÁT
Prvou písomnou zmienkou, týkajúcou sa územia Poľska, sú údaje Geografa Bavorského z polovice 9, storočia. 
Podľa neho žili na území Poľska národy:
1. Glopeani, ktorí mali 400 hradov: Goplania na území Veľkopoľska
2. Busani, 231 hradov: Bužania u jazera Goplo
3. Uelunzania, 70 hradov: Voliňania ostrov Volin
4. Vislania, pri nich nie je uvedený počet hradov územie hornej Visly
5. Sleenzania, 15 hradov: Slezania 
6. Dadoseani, 20 hradov: Dziadošania sliezske kmene
7. Bezunzania, 2 hrady: Biežmičania
8. Uerizania, 10 hradov: Vierčania
9. Opoloni, 20 hradov: Opolania
10. Golensizi, 5 hradov: Golešinci
11. Lendizi, 98 hradov: Ledzičania
Tento prameň podáva úplne správne položenie rozličných krajín a kmeňov.
Z týchto národov, žijúcich v Poľsku nadobudli moc najmä Poľania (v povodí rieky Varty), Pomorania (pri Baltskom Mori), Mazoviania (pri strednej Visle) a Vislania (pri hornej Visle), Slezania (pri hornej Odre). 
Vislania tvorili mocný štáti (alebo zväz kmeňov), ktorého vládca sa účinne staval proti kresťanom. Napádal susedný kresťanský štát, Veľkú Moravu, ale v tomto období bola Veľká Morava na vrchole hospodárskej i vojenskej moci. Veľká Morava tak zaútočila na pohanských Vislanov. Knieža bol porazený, zajatý a prinútený prijať krst. Štát Vislanov ostal pod veľkomoravskou vládou asi 30 rokov. Roku 906, keď Veľká Morava zanikla, vymanili sa Vyslania spod tejto závislosti. Väčšia časť štátu Vislanov, najmä jeho západné územie, ostali pod českou nadvládou do roku 990. 
Východné časti štátu získavali Poľania ešte okolo roku 960. Neskôr sa táto časť južného Poľska dostala pod zvrchovanosť českých kráľov, a to až do posledných rokov 10. storočia , kedy bol vybudovaný silný poľský štát na severe. Centrom tohto poľského štátu v 10. storčí bola severozápadná časť, zem Poľanov. Tento poľský štát zaujal rozsiahle územia na východ od stredného toku Odry až po Mazovsko.
PANOVNÍCI
Mešek I.
Prvým historickým kniežaťom bol Miešok I. z rodu Piastovcov. Miešok si vzal za ženu dcéru českého kniežaťa Boleslava I. Dubravu. Prijal kreťanstvo a priateľské vzťahy s českým štátom boli narušené až koncom 10. storočia. V roku 990 dochádza dokonca k vojenskému stretnutiu, kde dôvodom je územie Sliezska. Po Mieškovej smrti sa ujíma vlády jeho syn.
Boleslav Chrabrý 
Viedol mimoriadne úspešnú expanzívnu politiku, a tak v prvej štvrtine 11.storočia bolo Poľsko najväčším štátnym útvarom strednej Európy. Boleslav ovládol veľkú časť Čiech, takmer celé územie dnešného Slovenska a na istý čas sa mu podarilo dobyť Kyjev. Nakoniec však bol nútený podpísať tzv. Budínsky mier, ktorým sa vzdal väčšiny svojich územných ziskov v Čechách a v Uhorsku. Podarilo sa mu vybudovať efektívnu štátnu správu, štátne útvary. Základom správnej organizácie bola tzv. hradská sústava, ktorá sa opierala o kráľovské hrady. Vyvrcholením úspešnej vlády Boleslava Chrabrého bolo získanie kráľovskej koruny (1024- 1025). Sídlom poľských kráľov sa stal Krakov. Jeho nástupcom sa však nepodarilo udržať korunu. Po smrti B. Chrabrého sa štát neudržal úplne celý.
Mešek II.
Nástupcom Boleslava Chrabrého bol Miešok II., ktorý sa dostal do rozporu so svojimi bratmi Bezypremom a Otom, jeho syn Kazimír bol vyhostený zo zeme. Tak sa Poľsko rozpadlo na oblasti, kde vládli významní veľmoži. Až roku 1038 sa Kazimírovi za pomoci nemeckého kráľa Jindřicha III. A s podporou domácich veľmožov dostal opäť na poľský trón. Poliaci ho nazvali Kazimír Obnoviteľ. Kazimír sa staral o rozvoj hospodárstva, razil mince, upevnil vojenskú i štátnu organizáciu.
Boleslav II. Smělý
Posledný panovník bol syn Kazimíra, ktorý úspešne zasahoval do európskej politiky.
Na konci 12. a na začiatku 13. storočia existovalo v Poľsku niekoľko samostatných kniežatstiev:
Malopoľsko, Mazovsko, Veľkopoľsko, Vratislavsko, Hlohovsko, v Sliezsku Ratibořsko.

 

 

CHORVÁTSKO 
Prvá zmienka o Chorvátoch tiahnucich na Balkán pochádza od Byzantského cisára Konštantína VII. Porfyrogenneta. Chorváti prišli do Dalmácie, tzv. Dolnej Dalmácie (Dalmatia Inferior) v 7.stor., pod vedením siedmich rodových, alebo kmeňových predstaviteľov – 5 bratov – Klukas, Lovelos, Kosentis, Muchlo a Chorvat, dvoch sestier – Tuga a Buga.
Postupne osídlili i južnú a strednú časť Istrie a Kvarner, ale tieto oblasti z počiatku neboli s centrálnym územím v Dalmácii nijako politicky prepojené. Vznik a vývoj Chorvátskeho štátu bol nesmierne zložitým procesom. Chorvátsko sa stávalo neustále predmetom mocenských záujmov rôznych politických činiteľov, ako Franská ríša a Byzancia, neskôr Uhorsko a Benátky.
O ranných chorvátskych dejinách a prvých historických osobnostiach sa nám dochovali iba kusé správy. Ako prvý Chorvátsky panovník sa uvádza Porga, ktorý vládol okolo polovice 7. Stor. 
Trpimír, bol ako prvý z chorvátskych panovníkov titulovaný v prameňoch – „ vodvoda Chorvátov “ , dokonca benediktínsky mních Gottschalk nazval Trpimíra – „ král Slovanov “. Postavenie Chorvátska za jeho vlády nebolo ideálne. Musel bojovať na dvoch frontoch, otvorene vystupoval proti zvrchovanosti Byzancie a jednak spolu s frankami bojoval proti Bulharom. Na stranu Bulharov sa v tom čase postavila aj pápežská stolica, ktorá sledovala svoje záujmy/sféru vplyvu. Chorváti, už od začiatku viac inklinovali k Rímu ako ku Konštantínopolu. Pápež Ján VIII, ktorý podporoval boj proti Byzancii, nazval Zdeslava – „ milým synom a slávnym slovanským kniežaťom “, ktorý môže očakávať pomoc od svojho ochrancu v Ríme. Pri povstaní nespokojného ľudu so zlou situáciou v krajine, bol Zdeslav zabitý a trónu sa zmocnil Branimír. Branimír žiada pápeža Jána VIII o patronát, ktorý mu umožňuje nezávisle postavenie, ako na franskej, tak i na byzanskej strane. Rímsky patronát má napomáhať k upevnení moci v krajine s pápežskou ochranou zo západu a má Chorvátsko zapojiť do kresťanského univerza. Jeho udeľovanie bolo bežnou praxou pápežskej diplomacie. 
Rímske pápežstvo pôsobilo ako garant slobodného vývoja Chorvátska i za panovania Tomislava. V dobe keď nastúpil na trón, zúrili severovýchodne od jeho panstva tvrdé boje medzi Byzanciou, Bulharskom a Maďarmi. Do bojov zasiahol aj Tomislav, ktorý v bojoch získal dolnopanónske vojvodstvo – Slavoniu. Chorvátsko sa po tomto období stalo silným mocenským i politickým činiteľom na Balkáne. Dokonca i Byzancia potvrdila zvrchovanosť Bulharského štátu.
Po Tomislavovej smrti vypukol nástupnický boj o trón, z ktorého víťazne najprv vzišiel Trpimír II. A po ňom ďalší členovia dynastie - Krešimír, Miroslav. Ich ekonomická politika sa sústredila na námorný obchod, bohatého Jadranu, čo sa nepáčilo Stredomorskej obchodnej mocnosti – Benátkam, ktoré ihneď vyhlásili vojnu. Situáciu skomplikoval aj príchod Normanov v 40. Rokoch 11. Stor., ktorý sa usadili v južnom Taliansku a na Sicílii.
Zdevastovaná krajina po ťažkých bojoch sa rozdelila na dva tábory. Jedna časť Chorvátskej šľachty chcela na čelo krajiny dosadiť Gejzovho syna Kolomana, ktorý mal blízky vzťah z chorvátskou rodovou aristokraciou. A druha strana chcela dosadiť Chorváta Petra II, ktorého pôvod nie je bližšie známi. Z tohto vnútropolitického boja vyšiel práve Peter II, čo sa Uhorsku nepáčilo, a preto začalo Kolomanove ťaženie. Ako samostatný štát prestalo Bulharsko existovať, ale v podstate si zachovalo vlastnú autonómiu. V čele krajiny stáli Arpádovci.

 

SRBSKO

Podľa Byzantských prameňov prišli Srbi do oblasti Balkánu v 7. stor. a už vtedy začala ich christianizácia. V roku 878 bolo zriadené prvé biskupstvo b Belehrade a o rok neskôr v Braničevu. V 8. - 10. stor. bolo Srbsko pod priamym vplyvom dvoch mocností Balkánskeho polostrova, Bulharského štátu a Byzancie. Nezávislosť si udržalo jedine vnútro zemné územie zvané Raška. 
V 9. stor. knieža Vladimír a neskôr jeho traja synovia Mutimír, Strojimír a Gojnik úspešne odolávali útokom Bulharov, až došlo k podpísaní mieru s Bulharským kniežaťom Borisom. Onedlho nastali v Srbsku konflikty medzi troma bratmi. Mutimír vyšiel z tohto vnútropolitického boja víťazne a svojich dvoch bratov poslal do vyhnanstva. Za jeho vlády sa štát opäť dostal do Byzantského vplyvu. 
Po krátkej vláde Mutimira sa vnútorným politickými prevratom na trón dostal Peter Gojnikovič ( 897 - 913 ), ktorý sa opieral o moc Byzancie, uznával zvrchovanosť Byzantského cisára, ale na druhej strane udržiaval dobré vzťahy s Bulharským cárom Symeonom. Však Bulharský cár neustále usiloval o podmanení si Srbska, ako politicky – podporovaním uchádzačov o kniežatský stolec. Tak tiež vojensky – pri vojenských vpádoch nechával zo Srbska odvliecť všetkých predstaviteľov miest a pod. Po zániku Bulharského štátu, roku 1018, bola východná časť Srbska začlenená do byzantských správnych organizácií, zvaných thema, konkretne do oblasti Bulgaria. 
Na konci 11. a v priebehu 12. stor., hlavne pod vládou veľkého župana Rašky Vukana, sa Srbsko pomaly rozširovalo ( V tejto dobe sa panovníci nenazývali kniežatá, ale veľký župani ). Srbský štát nachádza podporu v Uhorsku, ktoré tiež bojovalo s dobyvačnými snahami Byzancie. Uhry po spojení s Chorvátmi v 12. stor. sa stali hlavnou silou v boji na Balkáne. Uhorský panovník Bélo II sa oženil s dcérou srbského veľkého župana Uroša II, a tým sa spečatilo spojenectvo medzi oboma krajinami. Srbi so svojím novým spojencom zvrhli byzantskú nadvládu, ale v roku 1149 sa cisár Manuel ich strategického hradu Ras a neskôr i Srbov porazil. 
Rozsiahle boje o vymanenie sa z pod Byzantskej nadvlády boli viac menej neustále neúspešné. Štefan Nemanja, zakladateľ dynastie Nemanjičovcov, sa musel roku 1172 pokloniť pred Byzantským cisárom Manuelom v hlavnom meste a zaviazal sa mu vazalským sľubom. Ale bola mu ponechaná vláda nad Srbskou krajinou. Po Manuelovej smrti Štefan spolu z Uhorskom vystúpil vojensky proti Byzancii a roku 1183 prenikli tieto spojenecké vojská hlboko do územia nepriateľa, kde spustošili Belehrad, Braničevo, Niš a Sofiu. V tej dobre ovládol Štefan aj druhé najväčšie Srbske centrum – Zetu. Boje pokračovali až do roku 1190, kedy bola podpísaná mierová zmluva a uznaná nezávislosť Srbska, spečatený svadbou cisárovej netere a Štefanovým synom Štefanom. Starý Štefan Nemanja pod tlakom Byzancie a vlastného syna odchádza do kláštora Chilander, kde prijíma meno Simeon. Kláštor sa neskôr stáva dôležitým ohniskom Srbského písomníctva. 
Syn Štefana II, Štefan Prvověnčaný zastupuje svojho otca na vladárskom stolci a od pápeža získava v roku 1217 kráľovský titul, pre ktorý sa musí prikloniť k západnej kresťanskej cirkvi, však toto obdobie netrvá dlho, lebo krajina bola dlho ovplyvňovaná Byzantskými tradíciami. 
15. júna 1389 bolo srbsko – bosenské vojsko porazené Turkami, Sulejmanom I v Bitke na Kosovom poli. Srbsko sa v roku 1459 stalo súčasťou Osmanskej ríše.

 

BOSNA
Stredoveká Bosna bola z počiatku malým štátom, rozkladajúcim sa okolo horného a stredného toku rieky Bosna, v málo osídlenej a zle prístupnej oblasti. Na dlhú dobu sa Bosna stala politickou hrou silných susediacich štátov. Jej hranice neboli stabilné. V 10. Stor. bolo územie Bosny súčasťou Rašky. V 11. Storočí ju ovládli Byzantínci a neskôr Chorvátske kráľovstvo. Na prielome 11. – 12. Stor. sa stala súčasťou srbského zetského kráľovstva. Roku 1102 získali Bosnu pod svoju nadvládu Uhry. V lete 1167 – 1180 ovládla Bosnu Byzancia
Z dobi bána Kulina pochádzajú prvé správy o bogomilskej herézii. Bgomílske učenie dostalo názov podľa mních Bogomila a prvá bogomílska sekta vznikla na začiatku 10. Stor. v Bulharsku. Prívrženci tejto sekty sa uchýlili do Bosny, kde našli aj svoje útočište. Vytvorili sem zvlášne cirkevné spoločenstvo, zvané „ bosenská cirkev “, ktorá zasiahla do bežného života a po určitú dobu sa chápala aj ako štátne náboženstvo. Koncom 12, storočia usiloval Rím a hlavne Inocent III o upevnenie katolíckej viery na Balkáne a súčasne chcel zabrániť ďalšiemu šíreniu bogomílskej herézy. Bán Kulin sa nechcel poddať svätej stolici, ale pod hrozbou križiackej výpravy v roku 1203 Kulin podľahol tlaku a uznal uhorskú zvrchovanosť spolu s katolíckym náboženstvom. Ale skutočnosť bola opačná a ľud stál za svojím náboženstvom a štátom. Tak v roku 1234 na Bosnu bola poslaná krížová výprava. Rekatolizácie Bosny sa ujal dominikánsky, neskôr františkánsky rád, povolaný kalocským arcibiskupom. 
Keď roku 1250 umiera bán Ninoslav, územie obsadzuje Béla IV., ale samosprávna moc je prenechaná naďalej bosnianským bánom, ktorý sa neustále snažia vymaniť z pod nadvlády, ale márne.
Až bánovi Tvrtkovi sa podarilo vytvoriť nezávislí Balkánsky štát. S rastúcou mocou Bosny a jej kráľa, rástla tiež moc šľachty, ktorá si vytvorila zemesky snem, ktorý volil panovníka. Najsilnejšími rodmi boli – Hrvatiniči, Hraniči-Kosača a Pavloviči. Tvrtko nevládol dlho a po jeho smrti na trón nastupuje jeho syn Štefan Dabiša, slabý panovník a bábky v rukách šľachty. Śľachta donútila panovníka podpísať v roku 1393 s uhorským kráľom zmluvu, ktorá Uhrom zaručovala nástupnické právo. Po smrti Štefana, však v krajine nastala anarchia a boj šľachty o sféry vplyvu. Túto situáciu zhoršovalo Turecké nebezpečenstvo blížiace sa z východu. Jedno Bosnianske mesto za druhým padalo v krátkom čase do rúk najväčšieho európskeho nepriateľa – Turkov. Bosna padla takmer bez boja. 

 

—————

Späť