Obraz Španielska v 16. a 17. storočí

29.10.2011 20:13

 Obraz Španielska v 16. a 17. storočí

Vývoj Španielskej monarchie

Konštitučné usporiadanie španielskej monarchie zavedené katolíckymi kráľmi, pretrvávalo aj v 16. 17. storočí. V roku 1580, kedy bolo pripojené Portugalsko ku korune Filipa II., sa systém rozšíril aj do lusitánskeho Kráľovstva. Portugalsko sa tak stalo ďalším kráľovstvom pripojeným ku španielskej korune, ale zachovalo si svoje vlastné špecifiká. Za vlády troch prvých Habsburgovcov boli zavedené niektoré reformy zamerané k posilneniu kráľovského absolutizmu. Spočívali predovšetkým v zavedení pluralitného systému Rád- územných a správnych, ktorých bolo celkom dvanásť. Za Karola I., ktorý bol zavedený  jednotný systém administratívy v kráľovstvách ani pritom nebola obmedzená ich autonómia. Od tej doby existovali spoločné orgány a inštitúcie: jediný kancelár, jedna štátna rada pre vojenské záležitosti, jeden generálny guvernér. Vedúcu pozíciu získala Rada pre Kastíliu, lebo hájila jednotné stanoviská a jej predstavujúci sa stal nositeľom  titulu generálneho guvernéra. Po povstaní komunerov strácali kastílske kortesy ako opozičná inštitúcia postupne na význame. Roku 1538 vylúčil Karol I. z kastílskych kortesov  šľachticov a duchovných. O niekoľko rokov neskôr žiadali kortesy vo Valladolide , aby „to čo bolo rozhodnuté v kortesoch, nebolo odvolané inak, ako v kortesoch.“Kráľ odpovedal, že v tejto záležitosti bode učinené tak, ako to najlepšie odpovedá našim záujmom.“ V ostatných kráľovstvách si však kortesy podržali väčšinu svojich kompetencií. Monarchistický absolutizmus sa dostával do konfliktu z kráľovstvami  z ich miestnymi zákonnými bariérami. Je zrejmé, že konštitučný režim katolíckych kráľov, ktorý ovládal španielsku monarchiu i za vlády Habsburgovcov mal podliehať postupnej aktualizácií prostredníctvom pararelného vývoja v jednotlivých kráľovstvách. Panovníci boli týmito inak samostatnými kráľovstvami spoloční, a boli považovaní za plne národných vo všetkých častiach monarchie, čo predpokladalo nepretržitý vývoj verejného práva v každom kráľovstve. Avšak veci sa vyvíjali inak vzhľadom k faktickej a jednoznačnej hegemónii Kastílie a obzvlášť sa vystupňovala v dôsledku kolonizácie Ameriky. Vývoj smerujúci k jednote pod vedením Kastílie- tj. podriadenie právneho, inštituciálneho radu faktickému poriadku znamenal :

1.      Konštitučný vývoj francúzskeho typu ( absolútna centralizovaná monarchia)

2.      Naturalizácia panovníka v Kastílií a jeho neprítomnosť v ostatných kráľovstvách

3.      Stret medzi statickou a dynamickou monarchiou

S ohľadom na uvedené faktory môžeme vývoj španielskeho štátu charakterizovať:

1.      Prirodzený vývoj konštitučného režimu katolíckych kráľov

2.      Prvé nezhody tohto režimu za vlády Filipa II.

3.      Krízu konštitučného režimu od počiatku 17. Storočia za vlády Filipa III.

4.      Dramatický stret za vlády Filipa IV.

5.      Pokus aktualizovať konštitučný režim katolíckych kráľov prostredníctvom neoforalizmu za Karola II.

 

Hospodárska politika

Španielsky merkantilizmus v 16. storočí sa usiloval o čo najväčšie možné zisky z vývozu ovčej vlny. Avšak prevaha latifundistického dobytkárstva v španielskom hospodárstve za vlády Habsburgovcov nedovoľovala absolútne žiadny rozvoj rastlinnej výroby. Ferdinand Katolícky zamýšľal pokryť nedostatok obilnín, ktorý nastával pravidelne v období zlej úrody, dovozom zo Sicílie. Filip II., počas náboženských vojen bol nútený zajať lode svojich protivníkov, ktoré boli naložené pšenicou. Systém zdanenia obilnín z roku 1502 a politika podporujúca spotrebiteľov na úkor výrobcu situáciu dovŕšili. Naproti tomu bol vždy podporovaný jednoduchý a produktívny obchod s vlnou, určenou na vývoz. Mestá boli prirodzeným spojencom Habsburgovcov. Na druhej strane prispeli cesty, po ktorých putovali stáda, a trasy vývozu vlny , k spojeniu celého polostrova.

 

Cirkev

Pretože náboženské ciele predstavovali zvláštne záujmy španielskeho štátu 16. storočia a pretože Španielsko bolo základným pilierom katolíckej reformácie, hájili panovníci veľmi horlivo svoje výsady a výsady svojho štátu oproti štátu svätej stolice. Privilégiá a práva panovníka vo veciach náboženských totiž predpokladali, že všetky nariadenia vydané pápežom, apoštolskou nunciaturou a provinčnými koncilmi budú schválené panovníkom, skôr ako budú vyhlásené na danom území. Pokiaľ tieto nariadenia poškodzovali privilégiá štátu, uplatnil panovník tzv. blokovacie právo (derecho de retanción) v 16. storočí často využívané. Tak Karol I. a Filip II. zadržali bulu In Coena Domini týkajúcu sa vzťahu medzi cirkvou a štátom, pretože podľa nej tí, ktorí by blokovali pápežské ustanovenia mali byť exkomunikovaní. Okrem kráľovských výsad hájili Habsburgovci tiež svoj patronát na udeľovanie vysokých cirkevných funkcii, obzvlášť v inkvizícii. Spojené katolícke ortodoxné a španielske dôkladnosti, zavedené Filipom II., vysvetľujú význam inkvizície poverené odhaľovaním a trestaním kacírov. V dobe španielskeho odporu voči kalvinizmu sa tiež uplatnil istý náboženský nacionalizmus.

 

Úpadok Španielska     

Absolutistické Španielsko, ktoré bolo kedysi najmocnejším štátom v Európe, prežíva v 17. storočí úplný úpadok. Ku koncu 17. storočia klesol počet obyvateľov v Španielsku zo 7,5 miliónov na 5,7 miliónov. Prevažná väčšina bezprostredných výrobcov krajiny, španielskych roľníkov, sa nachádzala v mimoriadne ťažkom položení. Roľníci boli osobne slobodnými poplatníkmi alebo dlhodobými árendátormi. Povinnosti voči panstvu a štátne dane boli obrovské. V Španielsku už v 16. storočí skoro všetky vládnuce majetky vyvlastnila vládnuca trieda. Roľníkov vytláčali na horšie pozemky a tak ich nútili na živorenie. Zdierali ich páni aj štát.

Od tridsiatich rokov až do konca 17. storočia vypuklo v Španielsku mnoho ľudových povstaní. V 1652 vypuklo veľké povstanie v Seville. Počet povstaní vzrástol najmä za vláda posledného španielskeho Habsburgovca Karola II. Zoslabnutý štátny aparát si nevedel poradiť so všeobecným neporiadkom. Upadol obchod a priemysel. Vnútorný obchod sa obmedzil len na miestne trhy, kde sa predávali roľnícke alebo maloremeselnícke výrobky. Zahraničný obchod, najmä obchod s kolóniami, bol monopolom privilegovaného združenia obchodníkov Cadizu. Pretože v krajine bol nedostatok potrebných tovarov a colné poplatky na dovoz tovaru boli vysoké, pašeráctvo na pozemkových hraniciach Španielska dosiahlo také rozmery, že sa najmä na severe stalo určitým druhom remesla. Časť šľachty, ktorá slúžila v pohraničnej stráži, žila viac z úplatkov za prepúšťanie pašovaného tovaru ako zo svojho malého platu. Hospodárskemu  úpadku zodpovedal aj politický úpadok Španielska. Tridsaťročná vojna ukázala celému svetu jeho bezmocnosť. Filip IV. si nárokoval v tejto vojne dosiahnuť hegemóniu v Európe, ale skončil ju tak neslávne, že už s ním nikto nepočítal. Španielsko v tridsaťročnej vojne stratilo 300 vojnových lodí a od roku 1648 jeho vojnové loďstvo v skutočnosti prestalo jestvovať. To všetko znamenalo, že Španielsko si nebude môcť udržať svoje európske a zámorské dŕžavy. Španielska ríša sa v nasledujúcom polstoročí doslova rozsypala. Kráľov favorit Haro priznávajúc v roku 1648 fakt osamostatnenia Holandska ešte dúfal, že vec sa dá napraviť nepodpísal vestfálsky mier s Francúzskom. Španielsko ako opora katolíckej reakcie v Európe, aby získalo spojencov proti Francúzsku, sa poponáhľalo ako prvý z európskych štátov uznať „republiku kráľovrahov“- mladú anglickú buržoázno-puritánsku republiku. Portugalsko, ktoré sa v roku 1640 odtrhlo od Španielska bolo cenou, ktorú bolo potrebné zaplatiť za spojenectvom s Anglickom. Cromwell uzavrel s Portugalskom v roku 1654 osobitnú zmluvu, pričom táto zmluva bola v skutočnosti zárukou jeho nezávislosti od Španielska a zároveň zaväzovala Portugalsko byť hospodársky závislým od Anglicka. Nehľadiac na to sa Cromwell už v roku 1655 spája s Francúzskom proti Španielsku. Španielom zobrali Jamaicu a prístav Dunkerque v Európe. Filip IV. sa po uzavretí mieru snažil násilím donútiť Portugalsko k poslušnosti, ale po viacerých neúspechoch uznal v roku 1655 jeho nezávislosť.

 

Koniec dynastie Habsburgovcov

Karol II. sa druhý krát oženil s príbuznou nemeckého cisára čo malo za následok sústredenie moci v rukách Nemecka. Prehovorili kráľa zanechať závet v prospech Filipa z Anjou, vnuka Ľudovíta XIV. Burbonského, a nie v prospech druhého nápadníka –arcivojvodu Karola, syna Leopolda I. Habsburského. Roku 1700 Karol II. zomrel a tým sa v Španielsku skončilo dvestoročné panovanie Habsburgovcov a začalo sa panovanie dynastie Bourbonovcov. Ale táto výmena dynastií sa neobišla bez zúrivého boja: Anglicko, Holandsko podporovali nároky Karola II. na španielsky trón. A tak začala európska vojna o španielske dedičstvo (1701- 1713)

 

 

 

Zdroj:

Dejiny novoveku prvý diel (1640-1789), vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1955

Ubieto, Reglá, Jover, Seco: Dejiny Španeslka, nakladatelství lidové noviny, Praha, 1955

Miroslav, Hroch: Obecné dejiny II dejiny novoveku, státne pedagogické nakladatelství, Praha, 1988

—————

Späť