Nástup Habsburgovcov k moci a ich vláda v nemeckej ríši

Prvopočiatky rodu sú zahalené tajomstvom. Ich pôvod vraj siaha až do de­jín starého
Ríma a rímski cisári, akými bol Gaius lulius Caesar či Nero, sú príbuznými ich predkov. Ba
vraj až kdesi do starej Troje idú habsburské korene. Samozrejme sa ukázalo, že všetky tieto
listiny sú falošné, a teda nepravdivé. Najstarší Habsburgovia boli obyčajní, nie veľmi majetní
grófi, ktorých panstvo sa rozkladalo na dneš­nej švajčiarsko­nemeckej hranici. Zásluhou
šťastia sa však stali známi a slávni takmer z večera do rána.
Až v 18. storočí nastal seriózny výskum dejín rodu. František Jakub Hergott začal
rod odvodzovať od alamanského vojvodu Eticha, ktorý žil v 7. storočí a pokladal ho za
prapredka nielen habsburského ale i lotrinského rodu. Naproti tomu Fridolin Kopp dokazoval,
že s určitosťou možno považovať za prapredka rodu istého Guntrama zv. Bohatý. Podľa
neho je isté, že predkovia rodu boli alamanského pôvodu a mali panstvá v Alsasku, Švábsku
a severnom Švajčiarsku. Jeho úvahy potvrdzovali i tzv. Acta Murensia, zbierky spisov
kláštora Muri z polovice 12. storočia objavených v r. 1618, v ktorých tamojší mnísi zapísali
genealógiu zakladateľov habsburského rodového kláštora. Na základe tohto prameňa možno
habsburský rod odvodzovať od spomenutého Guntrama († 26. marec 973). Syn Guntrama
Lanzelin I., a argavský gróf († asi 1007) mal početné potomstvo. Syn Lanzelina a Guntramov
vnuk, klettgavský gróf Ratbod († asi 1045) založil v r. 1020 kláštor Muri a jeho brat Rudolf
založil kláštor Ottmarsheim v Hornom Alsasku. Tretí z tejto zakladateľskej generácie Werner,
štrasburský biskup († 28. október 1028), ich brat, založil na sútoku riek Aary a Reussy
hradisko Habichtsburg alebo Habsburg (Jastrabí hrad), po ktorom sa potom rod pomenoval.
Radebotov vnuk Otto II. († 8. november 1111) ako prvý člen rodu začal používať prídomok
gróf z Habsburgu. Jeho syn Werner II. († 19. august 1167) bol landgrófom v Hornom
Alsasku, a tento titul prešiel na jeho syna Albrechta III. zv. Bohatý († 25. november 1199).
Tomu sa v r. 1172 podarilo získať do vlastníctva majetky po vymrelom rode Lenzburgovcov
v Sempachu a i.
V 12. storočí sa dokázateľne zúčastnili v krížových výpravách do Svätej kraji­ny.
V týchto vojnách bola nemecká šľachta zdecimovaná a majetok vymretých rodov prechádzal
na tých šťastnej­ších. Medzi nich patrili aj Habsburgovci. Ich cieľom bolo nepochybne zlúčiť
obe panstvá v Alsasku a Švajčiarsku.
Ústredná moc v Nemecku začala v 13. storočí upadať. Mocné šľachtické rody
v jednotlivých krajinách sa zariadi­li podľa svojho a neželali si cisára, kto­rý by ich
obmedzoval. Nastalo obdobie bojov o trón, rých­leho striedania cisárov a z toho plynúceho
úpadku ich moci.
Prvý, čo na seba upozornil, bol až v 13. storočí Rudolf, ktorý sa stal nemeckým
kráľom.
Rudolf I. 1273 – 1291 kráľ - v roku 1273 ho zvolili kurfirsti za nemeckého kráľa.
Bol neznámy, bez veľkých prostriedkov a majetkov a nemal mocenské ambície. Zdedil však
rozsiahle majetky v západnom Švajčiar­sku a vrodenou šetrnosťou a dobrým spravovaním
svojho majetku nahromadil prostriedky, za ktoré skupoval majet­ky v okolí. Rudolf
nezjednotil svoje alsaské a švajčiarske panstvá, čo sa mu neskôr stalo osudným. Územie
bazilejského biskupa naďa­lej rozdeľovalo habsburské dŕžavy. Útokom na biskupský majetok
by bol proti sebe poštval mocných cirkevných hodnostárov a ani začlenenie ríšskych miest
do habsburského teritória by sa nebolo stretlo s porozumením. Rozšírenie rodových dŕžav v
Porýní zatiaľ nebolo možné. Nemeckí kurfirsti si ho predsa nezvolili preto, aby rozši­roval

habsburské panstvo. Chceli kráľa mocného, aby obnovil v ríši poriadok a potvrdil im všetky
získané územia, ktoré v bezvládi nadobudli, ale nie zas natoľko, aby im ich zobral.
Rudolf si prezieravo zabezpečil pápežovu podporu. Sľú­bil mu krížovú výpravu do Svätej
krajiny, pomoc cirkvi v Nemecku a najmä že sa nebude pliesť do mocenských bojov v
Taliansku. Keď mal zvolený kráľ Rudolf prijať hold nemeckých kniežat a potvrdiť im léna,
chýbalo mu ríšske žezlo. Vtedy vraj zložil zo steny kríž a vyhlásil, že to je znamenie, ktoré
vykúpilo svet a preto bude jeho žezlom. Rudolf pochopil, že ak chce natrvalo udržať
kráľovský titul pre Habsburgovcov, musí založiť solídny rodový majetok. Ale v Porýní ho
získať ne­mohol. Jediná voľná cesta viedla na východ. S českým kráľom Přemyslom
Otakarom II. sa dostal do konfliktu, ktorý mu umožnil vytvoriť si vlastné územie na východe.
Prěmysl sa zmocnil Babenberského dedičstva, ale to Rudolf spochybnil a v roku 1276 mu ich
odňal. Už v roku 1273 vyhlásil obnovenie všeobecného ríšskeho mieru a zrušil všetky clá
zavedené od doby Fridricha II. Rudolf Habsburský si zabezpečil autoritu, zvíťazil v boji proti
Přemyslovi aj bez pomoci kniežatstiev, vysporiadal sa s lúpežnými rytiermi a budoval vlastnú
dŕžavu v dnešnom Rakúsku. Základný problém, s ktorým sa Rudolfova vláda musela
vyrovnávať spočíval v extrémnej veľkosti rímsko­nemeckej ríše v porovnaní s ostatnými
zemami. V dôsledku toho mohol panovník uskutočňovať svoju politiku len obmedzene.
Väčšinou len reagoval na požiadavky a priania ostatných. Preto chcel kráľ posilniť svoju
mobilitu tým, že cestoval po ríši, aby svoju vládu uplatnil na miestach spolu s regionálnymi
alebo lokálnymi držiteľmi moci. Avšak toto kráľovstvo na cestách ešte nemalo za Rudolfa
žiadnu alternatívu. Základné problémy, s ktorými sa musela kráľovská moc vyrovnávať bola
ríšska správa a slobodné volebné právo...kráľ po svojom zvolení síce získal vládu nad
ríšskymi statkami, ale nestal sa aj ich vlastníkom. Najnaliehavejšie bolo ukľudniť pomery v
ríši, ktorá sa kvôli vojnám a nezhodám mocných nachádzala v chaotickom stave. Rudolf
zaviedol ríšske fojstvá – administratívne spojenie ríšskych stavov, na ich čele stál zemský
fojt, ktorý vyberal dane, menoval úradníkov, mal na starosti ochranu kláštorov a židov,
zaistenie mieru a vojenskú pomoc. Ďalšia bitka na Mo­ravskom poli roku 1278 rozhodla v
prospech dynastie Habsburgovcov. Rudolf už nemal v Nemecku takú popularitu ako v čase
svojho zvo­lenia a Přemysl potreboval len čas, aby utvoril alianciu s Poliakmi. Smrťou
Přemysla sa vojna skončila. Rudolf využil toto víťazstvo dôkladnejšie. Aby Přemyslovi
dokázal, že sa už naňho nehnevá, zorganizoval sobáš svojej dcéry s Přemyslovým synom.
Rudolfova dcéra Jutta sa stala nevestou českého korunného princa Václava a do vena dostala
celé rakúske územie severne od Dunaja. Rudolf ako cisár svojou sobášnou politikou veľmi
prispel k rozšíreniu habsburských rodových dŕžav. Vydajom svojich dcér uzavrel príbuzenské
vzťahy s poprednými kráľovstvami ­ českým (Guta), uhorským (Klemencia), s vojvodstvami
bavorským (Matilda a Katarína) a saským (Agnesa) i s brandenburským markgrófskym
rodom (Hedviga). V roku 1282 venoval pozemky synovi Albrechtovi, ktorý sa po otcovej
smrti v roku 1291 prebojoval na nemecký trón až sedem rokov po otcovej smrti.
Albrecht I vládol od roku1298 do roku 1308. Albrecht I. svojím sobášom s
Alžbetou, dcérou Meinharda II. Gorického získal do dedičského užívania korutánske
vojvodstvo. Viedol úspešnú ríšsku politiku, upevnil vnútornú moc. Kurfirsti však neboli
spokojní s jeho vládou.
Ďalšiu mocenskú politiku Habsburgovcov skrížili v Ne­mecku, Luxemburgovci,
čím sa sľubný nástup tohto rodu do európskych dejín na čas prerušil. Habsburgovci sa v

Nemecku nevzdali bez boja. Znova sa pokúsili preniknúť na nemecký trón. Prehraná bitka pri
Mühldorfe zmarila ich plány a nastupujúca vláda Luxemburgovcov v Nemecku ich odsúdila
na „malú" politiku v rodových alpských dŕžavách.
Albrecht II.1438 – 1439 kráľ, nastúpil na rímsko­nemecký trón po Žigmundovej
smrti v roku 1438. Až on po smrti svojich bratov i synovcov, pochádzajúcich z manželstva
jeho brata Otta, Henricha II. a Leopolda II., spojil a rodovým zákonom 25. november 1355
stanovil nedeliteľnosť rodových dŕžav. Získal tak vládu v Nemecku a titul rímskeho cisára.
Za Albrechtovho života sa na obranu Európy proti tu­reckému nebezpečenstvu dôraznejšie
postavili aj Habsbur­govci. Albrecht začal zhromažďovať vojsko na útok cez Dunaj, ale v
tábore pri Futaku sa pravdepodobne nakazil morom a na ceste do Viedne zomrel v Komárne.
Fridrich III. 1440 – 1493 kráľ; cisár od r. 1452, súperil s Jurajom Poděbradským
a Matejom Korvínom. V roku 1452 bol v Ríme korunovaný za cisára. Jeho vláda znamenala
úpadok cisárskej moci v ríši. Svetské i duchovné kniežatá a aj nižšia šľachta si robili, čo
chceli. V celom Nemecku sa bojovalo a každý si presadzoval právo mocou. Fridrich do
rozháraných nemeckých pomerov veľmi ne­zasahoval. Skôr sa staral o rodo­vé habsburské
dŕžavy ako o Svätú ríšu rímsku.
Fridrichov nástupca Maximilián I., ktorý sa tiež stal ne­meckým kráľom v rokoch
1486 – 1519 a rímskym cisárom od r. 1508 sa už venoval iba zá­padoeurópskej politike.
Pochopil, že na východe nemá proti Jagelovcom nádej na úspech, a preto sa o to usilov­nejšie
presadzoval v politickom dianí v Nemecku, Talian­sku a Francúzsku. Maximilián sa usiloval
posilniť si v roztrieštenom Ne­mecku panovnícku moc. Na ríšskom sneme vo Wormse síce
presadil vyhlásenie „večného" krajinské­ho mieru, ale centrálnu moc neupevnil. Jeho autorite
v rí­ši neprospel ani ďalší debakel vo vojne so Švajčiarmi. Maximilián sa preslávil ako
geniálny organizátor dynasticky výhodných sobášov. Z nich, a nie z vojen a diploma­tických
rokovaní, vznikla neskoršia moc rodu. Nevedel, ako sa má postaviť k Martinovi Lutherovi
a ani sa nestihol vyjadriť. Maximilián zanechal svojim dedičom, vnukom Karolovi a
Ferdinandovi, obrovskú ríšu a náboženský spor, ktorého riešenie uvrhlo Európu nasledujúcich
stopäťdesiat rokov do hlbokej duchovnej a politickej krízy. Ale zároveň im zane­chal, a to bol
jeho najosobnejší odkaz, aj celú kopu dlhov.
Karol V. 1519 – 1556 kráľ; cisár od 1530.Karol V. bol posledný rímsko­nemecký
cisár, ktorý nemal stále sídlo. Bol ustavične v sedle, na nosidlách alebo na lodi, prechádzal z
jednej krajiny do druhej, z jednej vojnovej vý­pravy do ďalšej, zo zasadania ríšskeho snemu v
Nemecku na konferenciu v Španielsku.
Za cisára Maximiliána sa položil základ ríšskej reformy. Ale mnoho otázok zostalo
otvorených. Cisár chcel prerokovať tieto otázky na ríšskom sneme, ktorý zvolal na koniec
januára 1521 do Wormsu. Hlavnou témou bol postoj k tézam Martina Luthera.
Vo verejnej dišpute s katolíckymi teológmi a v publiká­ciách sa Luther čoraz väčšmi
vzďaľoval od starej cirkvi, kon­túry jeho novej teológie boli čoraz viditeľnejšie.
Rím sa bránil. Podľa starého zvyku by musel cisár po pápežovom vyrieknutí kliatby nad
Lutherom, ktoré nasledovalo v januári 1521, uvaliť naňho aj ríšsku kliatbu, čo spočiatku aj
zamýšľal. Ale stavy sa vyslovili proti. Dňa 6. marca 1521 dostal Luther cisárovu žiadosť, aby
prišiel do Wormsu. Napriek výstrahám z niekoľkých strán sa re­formátor rozhodol pozvanie
prijať. Na druhý deň mal potom prvé vystúpenie pred cisárom. Cisárovi, ktorý nerozumel
po nemecky ani slovo a nevedel ani latinčinu, prekladali Lutherovu reč do fran­cúzštiny. Až

nasledujúci deň zareagoval pred ríšskym snemom stanovis­kom, ktoré v nočných hodinách
napísal vlastnou rukou. Bo­lo to osobné vyznanie viery, kde zakázal protestantskú cirkev.
Najvyššia svetská autorita vypoveda­la po duchovnom rozkole vojnu rozkolu vo viere. Začala
sa epocha náboženských vojen.
Ferdinand I. 1556 – 1564 cisár od r. 1556, kráľ od r. 1531 ako zástupca Karola V.
Ferdinandova vláda sa vyznačovala raz zastretejším, inokedy otvorenejším bojom so stavmi a
protestantmi.
Maximilián II. 1564 – 1576 kráľ a cisár, bol jedným z najtolerantnejších
predstaviteľov dynastie Habsburgovcov, nastal pokoj. V habsburskom súštátí sa opäť
panovník delil o moc so stavmi, a tak vznikala feudálna stavovská monar­chia. Maximilián
si nepočínal v zahraničnej politike obratne. Zdanlivé prímerie medzi panovníkom a stavmi
pokračo­valo aj na začiatku vlády jeho nástupcu
Rudolfa II. 1576 – 1611 kráľ a cisár. Vydanie Majestátu bolo predsa len
dôležitým víťaz­stvom protestantskej stavovskej opozície. Najdôležitejšie bolo zriadenie
tzv. defenzorov, 24­členného zboru zástup­cov pánov, rytierov a kráľovských miest, ktorí
mali dohlia­dať na dodržiavanie Majestátu (stal sa krajinským záko­nom). Dôležité bolo
ustanovenie, že za politické previnenie sa nemajú konfiškovať stavovské majetky. Teda
okrem práva vzbúriť sa a vyhnať panovníka si stavovská opozícia zabezpečila všetky
rozhodujúce práva a slobody. Ale v najbližšej budúcnosti sa malo ukázať, že Rudolfov
Majestát a skutočná moc, sú dve rozdiel­ne veci. Hoci Rudolf tajne uisťoval Rím a Madrid,
že to s Majes­tátom nemyslí vážne a že ho odvolá, nikto mu už neveril. So starnúcim, duševne
neveľ­mi normálnym Rudolfom sa do rozhodujúceho boja proti stavom ísť nedalo.
Matej II. 1612 – 1619 kráľ a cisár.
Ferdinand II. 1619 – 1637 kráľ a cisár. Ferdinand II. chcel dosiahnuť absolútnu
moc panovníka v krajine a plný dôvery vo Valdštejnovu armádu sa pokúsil o vrátenie kedysi
cirkevného pozemkové­ho majetku. Tým však vyvolal novú fázu vojny, švédske vojsko
sa vylodilo v Nemecku a rozpútala sa celoeurópska vojna, ktorej konca sa cisár nedožil.
Tridsaťročnú vojnu ukončil Vestfálskym mierom, podpísaným v roku 1648. Rokovania o
týchto zmluvách sa viedli v rokoch 1644 ­ 1648 v Münsteri a Osnabrücku. Dosiahol ním mier
v Münsteri 30. január 1648, medzi Španielskom a Spojenými nizozemskými provinciami,
ukončil osemdesiatročnú vojnu. Tento mier bol potvrdený 24. októbra vo vestfálskom mieri
v užšom zmysle, mier medzi rímskonemeckým cisárom a ríšskymi stavmi na jednej strane a
Francúzskom so spojencami na strane druhej a mier v Osnabrücku 24. október 1648, medzi
rímskonemeckým cisárom a ríšskymi stavmi na jednej strane a Švédskom so spojencami na
strane druhej. Cisárska moc v rímskonemeckej ríši bola týmto mierom značne oslabená v
prospech stavov, ríša sa definitívne roztrieštila, najvýznamnejšími rímskonemeckými štátmi
boli Bavorsko a Brandenbursko.
Ferdinand III. 1637 – 1657 kráľ a cisár (v r. 1653 - 1654 ako spolukráľ
Ferdinand IV.) Habsburská ríša musela čeliť: Turkom na juhu a Francúzom na západe. Turci
ovlá­dali väčšinu Uhorska a neprestajne ohrozovali Dolné Ra­kúsko, Moravu a ďalšie časti
habsburskej ríše. Podporova­lo ich Francúzsko, ktorého veľký panovník Ľudovít XIV., kráľ
slnko, chcel ovládnuť nemeckú ríšu. Okrem Habsbur­govcov nemal Ľudovít XIV. iného
významného protivní­ka. Veď to, čomu sa hrdo hovorilo Svätá ríša rímska nemeckého
národa, bola triešť asi 300 štátov a štátikov ne­schopných zorganizovať spoločnú akciu.

Ťarcha brániť „ríšu" ležala teda na cisárovi, a ním sa stal roku 1658 Leo­pold Habsburský ­
Leopold I. 1658 – 1705 kráľ a cisár. Leopold I. sa nenarodil panovníkom. Druhý najstarší
syn cisára Ferdinanda III. z manželstva s Máriou Annou Špa­nielskou bol určený pre
duchovný stav. Keď mal Leopold štrnásť rokov, jeho príprava za kňaza sa náhle skončila. V
roku 1654 nečakane zomrel na kiahne starší brat určený za následníka trónu. Osud urobil
závažné rozhodnutie. Dňa 18. júla 1658 Leopolda I. zvolili za „rímskeho cisára nemec­kého
národa“. Čakal ho bezprostredne nový veľký konflikt s Turkami. Mierumilovný cisár to vzal
na vedomie veľmi nerád. Jeho armáda nebola na ťaženie so silnejšou tureckou vojenskou
mocou dobre vyzbrojená. Potreboval pomoc. Leopold I. zvolal do Regensburgu ríšsky snem a
osobne sa usiloval získať nalieha­vú pomoc. Ríšske kniežatá sa až po zdĺhavých rokova­niach
dali prehovoriť, že prispejú svojou hrivnou. V apríli 1663 sultán vyhlásil vojnu a na jar
nasledujúceho roka sa začala turecká ofenzíva. Situácia sa vyhrotila v roku 1683. Turci vtrhli
do Rakúska a zaútočili na Viedeň. Blížila sa pomoc. V Európe si uve­domili, že pádom
Viedne by boli ohrozené ďalšie rozsiahle územia. Rakúske vojsko posilnili jednotky z
Bavorska, Švábska a Saska, ale hlavnú pomoc priviedol poľský kráľ Ján Sobieski. Zaútočil
12. septembra na čele zjednotených vojsk. Turci nevydržali nápor a bezhlavo zutekali. Stratili
ťažkú výzbroj, zásoby a utrpeli obrovské straty. Viedeň bola zachránená.
Cisár Leopold I. zomrel 5. mája 1705 po štyridsiatich siedmich rokoch vládnutia.
Jozef I. 1705 - 1711 kráľ a cisár zomrel na kiahne.
Karol VI. 1711 – 1740 kráľ a cisár. Dňa 12. októbra 1711 Habsburga jednohlasne
zvolili za rímsko­nemeckého cisára, 22. 12. nasle­dovala vo Frankfurte nad Mohanom
korunovácia, 12. 1. 1712 vstúpil ako nový panovník so štábom španielskych poradcov
do viedenského Hofburgu. Výmena moci a vlády sa skončila. Vydal príkaz vypracovať
dokument, ktorý mal zaručiť udržanie koruny v rodine aj po vymretí mužského potomka.
19. apríla 1713 zvolal všetkých do tajnej radnej miestnosti Hofburgu na slávnostný akt.
Karol VI. oboznámil najbližších spolupracovníkov najprv s dedičnou úpravou z roku 1703,
s „pactum mutuae successionis". Potom vydal vyhlásenie, ktoré ako Sanctio Pragmatica,
pragmatická sankcia vošlo do dejín a od tej chvíle až po je­ho smrť podstatne určovalo
spočiatku jeho domácu a neskôr i zahraničnú politiku. Bod jeden stanovil, že ak cisár nebude
mať mužského de­diča, prejde dedičné právo primogenitúry z mužskej na žen­skú líniu, a to
najprv na očakávané cisárove dcéry, potom na dcéry Jozefa I. a napokon, po vymretí všetkých
týchto línií, na dcéry Leopolda I. Jozefove dcéry boli teda na rozdiel od dedičnej následnosti
z roku 1703 zaradené za budúce ženské potomstvo vládnuceho monarchu. Druhá dôležitá
zásada pragmatickej sankcie sa týkala jed­noty habsburského majetku. Karol VI. vyhlásil, že
teritoriál­ne, hospodársky, právne a kultúrne také rozdielne časti jeho ríše „indivisibiliter ac
inseperabiliter", majú zostať nedeli­teľné a nerozdeliteľné. Mali predstavovať „totum", celok.
Jozef II. 1765 – 1790 kráľ a cisár.
Leopold II. 1790 – 1792 kráľ a cisár.
František II. 1792 – 1806 kráľ a cisár; od r. 1804 rakúsky cisár.

KRIEGER, Karl­Friedrich. Habsburkové ve středověku. Od Rudolfa I. (1218­1291) do

Fridricha III. (1415­1493).Praha : Argo, 2003, str. 254, ISBN 80­7203­453­7
STREISAND, Joachim. Německé dějiny. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1974,
str.350
KUČERA, Matúš. Cesta dejinami. Novoveké Slovensko. Bratislava : PERFEKT, 2004,
str. 254, ISBN 80­8046­257­7
GALANDAUER, Jan – HONZIK, Miroslav. Osud trónu Habsburského. Bratislava :
Obzor, 1987, str. 388
WEISSENSTEINER, Friedrich. Veľkí panovníci Habsburského rodu. 700 rokov
európskych dejín. Bratislava : Ikar, 2005, str. 335, ISBN 80­51­1179­0