Charakteristika rozvoja poľnohospodárskej výroby v Rusku v 17. storočí
Začiatok 17. stor. sa dá charakterizovať ako obdobie bezvládia (tzv. Obdobie smuty (1598 - 1613), po rusky: Смутное время). Bolo to obdobie bojov. Nariadenia o roľníkoch a nevoľníkoch, zväčšenie robotných a iných povinností viedli k roľníckym povstaniam na konci 16. stor. Triedny boj sa zostril neúrodou a hladomorom v rokoch 1601-1603. Ceny obilia prudko stúpli . Toto hneď využili kupci, veľkí duchovní a svetskí vlastníci pôdy, ktorí nahromadili obrovské zásoby obilia a zatiaľ, čo obyvateľstvo hromadne umieralo hladom, vládnuce triedy špekulovali s obilím. ( s hladomorom priamo súviselo Cholpkovo povstanie z roku 1603 v ústrednej oblasti štátu – roľníci a „cholopi“ sa postavili proti svojim pánom, bitka neďaleko Moskvy Chlopko proti vojsku Borisa Godunova, utiekol na Ukrajinu)
Obdobie smuty sa skončilo nástupom novej dynastie Romanovcov. Zem však bola spustošená, zaniklo 9/10 roľníckych hospodárstiev. Šľachte sa rozdávala palácová a čierna pôda v oblastiach, kde bola najmenej vydrancovaná. Poddaní roľníci museli svojou prácou obnovovať šľachtické hospodárstvo. Plocha ornej pôdy sa rýchlo rozširovala. Obnova hospodárstva prebiehala na základe starej techniky a za nezmenených spoločenských vzťahov. Upevnilo sa hospodárske postavenie feudálov na úkor roľníkov. Rástli feudálne statky, zintenzívňovalo sa vykorisťovanie roľníkov a ich poddanská závislosť. Upevnili sa základy triedneho panstva feudálnych statkárov. Právo roľníkov na slobodný pohyb stále viac nadobúdalo formy nútených prevodov roľníkov z jedného panstva na druhé.
V druhej polovici 17. stor. základom ekonomiky zostávalo feudálne hospodárstvo. No začal sa vytvárať celoruský trh, začala miznúť hospodárska izolovanosť jednotlivých oblastí. Naďalej zostávalo hlavným zamestnaním ruského obyvateľstva poľnohospodárstvo založené na vykorisťovaní feudálne závislého roľníctva. Naďalej sa používali rovnaké spôsoby obrábania pôdy ako predtým. Najrozšírenejší bol trojpoľný systém, v lesných oblastiach na severe mal významné miesto žiarový spôsob získavania pôdy, v stepiach južného Ruska a stredného Povolžia mal veľký význam úhor. Mali primitívne výrobné náradie – drevené radlo a brány. Boli nízke výnosy. Pôda bola vo vlastníctve svetských a duchovných feudálov, dvorskej správy a štátu. Bojari a šľachta sústreďovali v roku 1678 vo svojich rukách 67% roľníckych usadlostí. Dosiahli to rôznymi darmi od vlády i priamym zaberaním dvorskej a štátnej pôdy a zaberaním majetku drobných služobných ľudí. Šľachta zakladala feudálne hospodárstva v neosídlených újazdoch( obranné a vojenské oblasti) v južnom Rusku. V tej dobe nebola znevoľnená iba desatina tohto obyvateľstva. Väčšina svetských feudálov patrila ku stredným a drobným pozemkovým držiteľom.
Duchovným feudálom v 2. pol. 17. stor. patrilo: archijerejom (predstavitelia pravoslavnej cirkvi ), kláštorom a kostolom cez 13% usadlostí. V tomto smere zvlášť vynikal Trojicko-sergijevský kláštor. Jeho panstvo, rozptýlené po celom európskom Rusku, zahŕňalo asi 17 000 usadlostí. Votčinové kláštory viedli svoje hospodárstvo podobne ako svetskí feudáli.
V trochu lepších podmienkach žili černosošní roľníci v Pomorí, kde skoro vôbec neexistovala statkárska držba pôdy a kde pôda bola považovaná za štátnu. Ale aj títo roľníci boli preťažení najrôznejšími povinnosťami v prospech štátnej pokladne, trpeli útlakom a krutosťou cárskych vojvodov.
V Rusku boli tzv. pomiestia a votčiny. Pomiestie bol statok alebo pôda pridelená slúžiacemu človeku po dobu jeho služby do podmienenej držby. Votčina bola dedičný statok. Centrom pomiestia alebo votčiny bola obec (selo), vedľa nich stála panská usadlosť s domom a hospodárskymi budovami. Bohatí šľachtici mali väčšie a honosnejšie usadlosti ako drobní statkári. Obec bola centrom pre príľahlé dediny (derevni). V priemernej obci bolo málokedy viac ako 15-30 usadlostí a v dedinách boli zvyčajne 2-3 usadlosti. Roľnícke usadlosti sa skladali z drevenej chalupy a hospodárskych budov.
Statkár mal vo svojej usadlosti cholopov (nevoľníkov), ktorí pracovali v záhrade, na dobytčom dvore a v koniarni. Panské hospodárstvo viedol správca, ktorý bol statkárovým zmocnencom. Avšak hlavný príjem statkárov neplynul z hospodárstva, na ktorom pracovala čeľaď, ale z robotných povinností nevoľníkov. Roľníci obrábali statkárovu pôdu, zbierali úrodu, kosili lúky, vozili drevo z lesa, čistili rybníky, stavali a opravovali panské dvory. Okrem toho boli povinní dodávať vrchnosti určité množstvo mäsa, vajec, sušených plodov, húb, atď.
Zvýšený vnútorný dopyt po poľnohospodárskych výrobkoch a čiastočne aj vývoz týchto výrobkov do zahraničia boli pre statkárov dôvodom k rozširovaniu panských polí. Preto sa v černozemskom pásme ustavične zvyšovala robota roľníkov, v oblastiach, kde nebola černozem, bol zvyšovaný podiel obročných povinností. Statkárske polia sa rozširovali zaberaním najlepšej roľníckej pôdy. V oblastiach, kde prevládal obrok ( = ročné naturálne dávky), pomaly rástol význam renty. To znamenalo, že sa rozvíjali tovarové/obchodné a peňažné vzťahy, do ktorých boli postupne vťahované i roľnícke hospodárstva. Avšak peňažný obrok sa v čistej podobe vyskytoval veľmi zriedka, spravidla bol spájaný s naturálnou rentou alebo s robotou.
Novým javom, ktorý súvisel s rozvojom tovarových/obchodných a peňažných vzťahov v Rusku, bolo zakladanie najrôznejších výrobných podnikov na veľkých statkárskych hospodárstvach.
Bojar Morozov, jeden z najväčších votčinových statkárov v pol. 17. stor., organizoval výrobu potaše(uhličitan draselný – výroba skla) mnoho liehovarov. Mozorov príklad nasledovali i ďalší veľkí bojari. V ich priemyselných podnikoch mali najťažšiu prácu ako dovoz dreva alebo rudy na starosti roľníci, ktorí sa mali striedať. Niekedy museli pracovať aj so svojim vlastným záprahom a museli svoje polia nechať v dobe neodkladných poľných prác opustené. Zaujatie veľkých feudálov pre priemyselnú výrobu však vôbec nič nemenilo na nevoľníckych základoch organizácie ich hospodárstva.
Veľkí feudáli zaviedli vo svojich usadlostiach niektoré novoty: objavovali sa tu nové druhy ovocných stromov, plodín, zeleniny, stavali sa skleníky pre pestovanie južných plodín.
Najúrodnejšie boli stredoruské oblasti, tie boli aj najrozvinutejšie, no v 17. stor. sa začali osídľovať južné oblasti, kde utekali ruskí roľníci zo stredných oblastí. Juh nebol tak rozvinutý no na bohatých černozemiach sa rozvíjalo obilninárstvo. Západné územie Ruska bolo oblasťou, v ktorej sa pestovali priemyselné plodiny ako ľan a konope. Najrozšírenejšia oblasť Ruska v 17. stor. Sibír obývali národy, ktoré boli na rôznom stupni spoločenského vývoja. Roľnícke obyvateľstvo osídľovalo predovšetkým západ Sibíri. Množstvo ornej pôdy nebolo obmedzené. Okrem ornej pôdy boli zaberané aj lúky. Ruskí roľníci si so sebou priniesli vyššiu poľnohospodársku kultúru, ako bola kultúra sibírskych národov. Hlavnými plodinami na Sibíri boli žito, ovos a jačmeň. Vedľa nich sa objavujú aj priemyselné plodiny, predovšetkým konope. Rozšírila sa tiež živočíšna výroba. Už koncom 17. stor. dokázalo sibírske poľnohospodárstvo zásobovať obyvateľstvo sibírskych miest poľnohospodárskymi výrobkami, a tak umožnilo vláde upustiť od nákladných dodávok obilia z európskeho Ruska.
—————