Britské ostrovy a severná Európa v ranom stredoveku
31.08.2011 00:28a) Rozklad rodového zriadenia severogermánskych kmeňov a normanské výboje
b) Vznik a vývoj dánskeho, nórskeho a švédskeho kráľovstva
c) Ugrofínske národy európskeho severu
d) Británia pred príchodom germánskych kmeňov a anglosaské kráľovstvo
e) Invázia Normanov a vývoj Anglicka do konca 12.storočia
Rozklad rodového zriadenia severogermánskych kmeňov a normanské výboje
Už v období 8. storočia p.n.l. sa časť kmeňov presunula do oblastí strednej a západnej Európy. Časť germánskych kmeňov však ostala v Škandinávii (napr. kmene Svébov, Ugov, Jutov). Tieto kmene boli pomerne zaostalé, čoho hlavnou príčinou boli drsné prírodné podmienky (chlad, hornatý terén). Zložité prírodné podmienky narúšali „komunikáciu“ medzi jednotlivými kmeňmi. Takisto tieto podmienky spomalili aj samotný proces feudalizácie. Kmene boli odkázané samé na seba, keďže sa nachádzali pomerne ďaleko od veľkých ríš (Rímska ríša siahala maximálne po Rýn).
V Európe už existovali ranofeudálne štáty, ale na severe svetadielu ešte len dochádzalo k rozpadu rodovej spoločnosti. Rozklad rodového zriadenia tu prebiehal veľmi pomaly a ranný feudalizmus sa tu datuje od desiateho až jedenásteho storočia. Tento prechod k feudalizmu bol spojený so silnou vonkajšou expanziou.
Postupne sa v severnej Európe vytvorili tri hlavné centrá, ktoré položili základy dnešných štátov :
a) juh – Jutský polostrov
- tunajší Germáni boli na tom najlepšie – mali priame spojenie s pevninou
- dnes sa tu nachádza Dánsko
b) západ – Golfský prúd spôsobuje, že pobrežie nezamŕza, čo umožňuje plavby aj v zime
- dnes sa tu nachádza Nórsko
c) východ – tunajšie kmene boli na tom najhoršie
- mali prístup len do Fínskeho zálivu, čo im značne obmedzilo výpravy
V 7. storočí sa začali v Škandinávii tvoriť germánske kmeňové zväzy. Keďže kmene a kmeňové zväzy medzi sebou neustále bojovali, najvýznamnejšie miesto v spoločnosti mali bojovníci, resp. ich velitelia. Spomedzi veliteľov sa pomaly vytvárala šľachta.
Obyvatelia Škandinávie sa nazývali Normani. Boli mimoriadne zdatnými obchodníkmi. Významne sa podieľali na vtedajšom diaľkovom obchode. Ich lode sa objavovali v prístavoch nielen v Európe, ale aj v Byzantskej ríši a inde. Obchod bol pre Normanov nevyhnutný na prežitie. V Škandinávii neboli vhodné podmienky na poľnohospodárstvo, skôr sa tu rozvíjal chov dobytka. Produkcia potravín stačila len pre obmedzený počet obyvateľov. Preto sa s pribúdajúcim obyvateľstvom jedinou možnosťou, ako prežiť, stala expanzia do iných oblastí.
Výboje normanských kmeňov sa začali už v 8. storočí. Roku 793 Normani vyrabovali kláštor Lindisfarne na ostrove Holy Island v Írskom mori. Touto udalosťou sa obyčajne datuje začiatok ich nájazdov do Európy. Normanské výboje boli čoraz častejšie a nebezpečnejšie, a to vďaka ich výbornej vojenskej organizovanosti a more plaveckým vedomostiam. Práve tieto výboje dali normanským kmeňom ich vžitý názov Vikingovia. Slovo Viking pôvodne označovalo piráta, bojovníka, ktorí na lodi podniká lúpeže. Normanská expanzia smerovala na Britské ostrovy, ale aj do Francúzska, na juh Apeninského polostrova, sčasti smerom na Rusko a na západoatlantické ostrovy (Island, Grónsko).
V období 9. storočia sa začína obdobie veľkej expanzie kmeňov zo Škandinávie. Táto expanzia mala tri hlavné príčiny:
1. doplnenie ekonomických aktivít :
- kmene sa snažili získať remeselné výrobky, ktoré si nevedeli vyrobiť (ale aj napriek tomu mali dobre vyvinuté napr. kováčstvo – ako prvý v Európe vedeli vyrobiť oceľ)
- mali aj málo potravín, keďže poľnohospodárstvo bolo málo výkonné, preto ho museli dopĺňať lovom a rybolovom
2. Problematický proces feudalizácie :
- prírodné podmienky boli výraznou brzdou rozvoja spoločnosti
- vzniklo viacero centier feudalizácie na čele s kráľmi. Tieto centrá viedli medzi sebou časté boje (porazení odchádzali na výpravy, keď sa vrátili späť, opäť sa snažili získať nadvládu). Na týchto výpravách získali korisť, ktorá im zaistila autoritu a moc
3. Vznik štátov :
- istým kmeňom sa podarilo získať väčšie územie, čím vytlačili iné, menšie kmene, pre ktoré už nebolo miesto. Vybrali sa hľadať nové územia. Začína sa kolonizácia, počas ktorej vytvorili štáty mimo územia Škandinávie
- vznikom troch centier (Dánsko, Nórsko, Švédsko) sa začali mohutné výboje do ostatných častí Európy.
Normanské vojská neboli početné, ale využívali pomerne rýchle lode, ktoré im umožňovali plaviť sa po mori, ale aj po súši. V ústiach veľkých riek si rozložili tábor, ktorého okolie vyplienili, čo malo veľký psychologický účinok na domáce obyvateľstvo.
Boli aj výbornými jazdcami, čo im umožnilo rýchle prenikanie do vnútrozemia. Používali aj veľmi kvalitné železné zbrane a zbroj. Ako prví používali krúžkovú zbroj, ktorá bolo pevná, ale pružná a tak lepšie chránila ako kožené a plátenné kabáty, ktoré boli bežne využívané až do 16.-17. storočia.
U Normanov v tomto čase bola pre všetkých mužov vojenská služba povinná, zatiaľ čo v iných krajinách už nebola povinná, čo malo za následok, že armáda bola :
- menej početná
- trvalo pomerne dlho zostaviť ju
- tvorili ju aj roľníci, ktorí boli zle vyzbrojení a nemali žiadnu vojenskú prípravu
Vznik a vývoj Dánskeho kráľovstva
Prvé správy o oblasti nazývanej Dánsko pochádzajú z cestopisu anglosaského moreplavca Wulfstana, ktorý uskutočnil plavbu po Baltskom mori v 90.rokoch 9.storočia.
Aj keď prvé zmienky o kmeni nazývanom Dáni sú známe už zo 6.stor. a to vďaka ostrogótskemu historiografovi Jordanisovi a byzantskému cestopiscovi Prokopiosovi.
Prvým historicky doloženým panovníkom je Godfred, ktorý sa na trón dostáva v roku 800. Dostal sa do konfliktu s ríšou Karola Veľkého. V roku 810 bol zavraždený.
Ďalším významným panovníkom bol Harald Klak, ktorý sa ako prvý nechal pokrstiť v roku 826, o rok bol z ríše vyhnaný.
Prvé pokusy o kristianizáciu Dánska sa spájajú s benediktínskym misionárom Ansgarom zo severného Francúzska, ktorý bol však spolu s Haraldom a ďalšími pokrstenými Dánmi vyhnaný.
V rokoch 849 a 853 sa Ansgar vrátil do Dánska a založil prvé kostoly v Šlesvicku a Mive. Koncom 9.stor. a v prvej polovici 10.stor. došlo v krajine decentralizácii.
Dánsko zjednotil až Gorm nazývaný Starý (Godorm), ktorý založil sídlo dynastie v Jellingu v Jutsku.
Významným panovníkom bol jeho syn Harald Modrozub (v iných prameňoch uvádzaný ako Černozub), ktorý v roku 960 prijal krst a nechal vztýčiť v Jellingu rúnový kameň s kresťanskými znakmi na pamiatku svojich rodičov. Celý život viedol boje s Otom II.
Najúspešnejším Vikingským náčelníkom na čele Dánska bol Haraldov syn Sven Tvaskegg (Vidlífúz), ktorý zvrhol a vyhnal otca a v roku 1014 dobyl Anglicko.
Jeho nástupca Knud Veľký (Knud den Store) zjednotil v impérium menšiu námornú ríšu. Počas 30.rokov 11.stor. vládol súčasnému Anglicku, Dánsku, Nórsku a značnej časti Švédska.
Severský mocenský aparát bol však nestabilný a bol založený predovšetkým na vlastníctve flotíl ako na vlastníctve území. Z tradičného germánskeho kráľovstva sa zrodilo námorné kráľovstvo, ktoré bolo stmeľované jedine osobou kráľa. Najväčšie námorné kráľovstvo sa rozpadlo po smrti Knuda Veľkého v roku 1035.
Po smrti Knuda Veľkého bol v rokoch 1042-1047 posledným vládcom nad Dánskom aj Nórskom Nór Magnus Dobrý (Magnus den Gode). Po jeho smrti od roku 1047, kedy sa vlády nad Dánskom ujíma Sven Estridsen, môžeme hovoriť o dánskom kráľovstve. Tento panovník pochádzal z dynastie Ulfovcov a bol suverénnym dánskym panovníkom až do roku 1069.
Sven Estridsen sa počas svojej vlády spojil s hamburským arcibiskupstvom. V 11.stor. sa tak v Dánsku objavujú 2 nové fenomény a to sú kostoly a kláštory, ktoré v tej dobe predstavovali centrá modernizácie.
12.stor. bolo pre Dánsko aj symbolom sporov medzi cirkvou, kráľom a šľachtou. Tieto spory prerástli do občianskej vojny, ktorá vyvrcholila v roku 1157, kedy v krajine vládli 3 králi súčasne. V roku 1157 sa moci ujímajú dvaja muži Absalon, ktorý bol zvolený na biskupský stolec v Roskilde a kráľ Valdemar, ktorý sa chopil kráľovskej moci a stal sa samovládcom.
Stal moci, inkasoval na súdnych pokutách. Krajina bola rozdelená do správnych jednotiek nazývaných herred, začali sa budovať hrady.
Náklady na zahraničnú politiku vyústili koncom 13.stor. v odpor aristokracie voči kráľovi.
Kráľovská moc demonštrovala svoju silu, keď poručnícka vláda zastupujúca kráľa-dieťa tvrdou rukou potlačila vzburu, ktorá roku 1286 vypukla po poslednej vražde dánskeho kráľa v dejinách. Takou silou už však viac kráľovská moc nedisponovala, a tak dánska šľachta po smrti kráľa Krištofa II. roku 1332 uskutočnila politický experiment a nového kráľa nezvolila.
Dáni viedli výboje hlavne na Britské ostrovy, kde našli pozostatky aj po Rimanoch. . V roku 842 vypálili Londýn. Tunajšie anglosaské štáty neboli jednotné, čo umožnilo Dánom v priebehu 1. polovice 9. storočia usadiť sa v Anglicku. Prudký obrat v mocenskom súperení s Dánmi zaznamenal Alfréd Veľký, zjednotiteľ anglosaského Anglicka. V roku 878 Dánov porazil v bitke pri Edingtone.
Dôsledkom tohto víťazstva bolo rozdelenie Anglicka na anglosaskú a dánsku časť. Deliacou hranicou bol tok Temže. Spočiatku tu dokázali koexistovať s Anglosasmi, ale už na začiatku 11. storočia dochádzalo medzi nimi ku konfliktom, ktoré skončili vyvraždením ich veľkej časti. 14. októbra 1066 v bitke v Hastingse sa vojskám Viliama I. Dobyvateľa podarilo poraziť armádu anglického kráľa Haralda II. Po tejto bitke sa začína 88 ročná vláda normandskej dynastie v Anglicku.
Podarilo sa im preniknúť aj do Írska, v ktorom v tom čase neexistoval ranostredoveký štát. Život obyvateľov sa sústreďoval v okolí kláštorov, ktoré sa tak stali častým cieľom útokov.
Vznik a vývoj Švédskeho kráľovstva
Názov krajiny sa odvodzuje od germánskeho kmeňa Sveov. Švédsko vzniklo pravdepodobne spojením územia Svealand a Gőtaland, za kráľa menom Erik VIII. Hospodárskym a politickým centrom bola už od 6. storočia Uppsala.
Výboje Vikingov prebiehali od 7. do 9. storočia a smerovali hlavne na východ. Vikingovia zo Švédska podnikali nájazdy cez Baltik, do Ruska, dostali sa až do Bagdanského kalifátu.
Kresťanstvo sa rozšírilo vo Švédsku v 9. stor. Kráľ Olof Skottkonung (995 - 1022) sa dal pokrstiť a prevzal kontinentálne reformy správy štátu. Za jeho vlády a za vlády jeho synov došlo k zjednoteniu krajiny. Ale boje medzi kresťanskými Gótmi a pohanskými Svévmi pokračovali a skončili až po založení arcibiskupstva v Uppsale (1164). V 12. storočí prebiehalo pokresťančovanie, ktoré prispelo k vzniku jednotného švédskeho štátu.
V 11.stor. sa na Švédskom tróne striedajú zástupcovia 2 rodov: Sverkerovcov a Erikovcov, ktorý boli v 12.stor.vystriedaní rodom Folkungovcov. Tento rod je známy svojimi častými vzájomnými krvavými stretmi.
V roku 1157 kráľ Erik IX. Svätý obsadil juhozápadné Fínsko a vyhlásil proti Fínom tzv. križiacke výpravy. V roku 1284 sa Fínsko stalo švédskym vojvodstvom.
V roku 1389 bol ukončený boj o trón tzv. kalmarskou úniou, kedy sa Nórsko, Dánsko a Švédsko zjednotili do jednej monarchie pod nadvládou Dánska.
Prírodné podmienky im výrazne sťažovali možnosti na výboje. Svoje centrum si vytvorili v okolí mesta Upsala, ktoré sa nachádza vo vnútrozemí. Nemali žiadnych bohatých susedov (Slovania, Fíni), ktorých by mohli okrádať, preto boli nútení za korisťou prejsť veľké vzdialenosti. Na západ útočili Dáni a Nóri a tak Švédom ostali útoky na východ – Byzancia a Perzia. Na tieto útoky využívali dve hlavné cesty :
a) BYZANCIA – cez Fínsky záliv – Neva – Ladožské jazero – po súši až k Dnepru – Čierne more, odkiaľ viedli svoje útoky
b) PERZIA – cez Fínsky záliv – Volga – Kaspické more – SZ okraj Perzskej ríše
Boli to veľmi dlhé a náročné cesty. Podmanili si domáce obyvateľstvo, ktoré im ťahalo lode. Vo východnej Európe (nazývali ich VARIAGOVIA) vytvorili veľké kolónie. Expanzia normanských kmeňov smerovala aj na územie dnešného Ruska, kde založili Kyjevskú Rus.
Normania tu tvorili dominantnú, vládnucu vrstvu (sovietsky historici to dlho popierali, ale dnes je to nesporné). Z tohto normanského strediska, obklopeného slovanským osídlením, ozbrojené obchodné normánske karavány postupovali do Povolžia a Podnepria.
V Povolží, na Bulharskom a chazarskom území, nadväzovali obchodné kontakty predovšetkým so židovskými a arabskými kupcami. Oproti slovanskému obyvateľstvu bol počet Rusov - Variagov nepatrný, takže ich asimilácia prebehla pomerne rýchlo. Už tretia generácia, usídlená v Novgorode a Kyjeve, prestala hovoriť rodným jazykom.
Vznik a vývoj Nórskeho kráľovstva
Nórsko sa nedá chápať ako celistvý geografický celok, jeho zjednocujúcim činiteľom je vodná cesta pozdĺž západného pobrežia, ktorá mu dala názov. Vyvíjalo sa v troch pomerne autonómnych oblastiach : - okolo Oslo fjordu (južná a juhozápadná časť)
- okolo Trondheimu – Trondelag
- okolo Vestlandu (západné fjordy) – najviac vikingských výprav
Významným panovníkom bol Harald Krásnovlasý, ktorý sa na trón dostal v detskom veku. Počas jeho neplnoletosti vládli jeho regenti. Ovládol južné teritórium (Oslo fjord) a ako prvý sa pokúsil o zjednotenie Nórska, čo sa mu podarilo dosiahnuť sčasti sobášom s dcérou vládcu Trondelagu.
Po dlhých bojoch sa mu nakoniec podarilo dohodnúť sa aj s vlastnou šľachtou (koncom 9.stor.) a bola zjednotená podstatná časť Nórska. Pokúsil sa zabrať všetku pôdu a urobiť z vlastníkov podaných, bez toho aby stratili nezávislosť a museli platiť dane.
Jeho syn Erik nazývaný Krvavá sekera (930-935) zabil svojich bratov, aby sa nemusel deliť o vládu. Po povstaní odišiel do Anglicka a vlády sa ujíma jeho mladší brat Hákon Dobrý (946-961), ktorý sa pokúsil o kresťanskú misiu za pomoci anglických misionárov. Po jeho smrti nastalo opätovné rozdelenie ríše.
O jej zjednotenie sa pokúsil Olaf Tryggvason, ktorý bol vôbec prvým kresťanským panovníkom v Nórsku a zaslúžil sa o kristianizáciu Nórska. V roku 1000 sa Nórsko dostalo pod nadvládu Dánska. V roku 1015 sa v Nórsku vylodil Olaf Haraldson (nazývaný Tlstý a po roku 1030 Svätý), ktorý sa opäť pokúsil zjednotiť Nórsko avšak neúspešne. Bol vyhlásený za svätého a stal sa nórskym národným svätcom. Jeho syn Magnus Dobrý zlikvidoval jeho odporcov a zjednotil krajinu pod svoju vládu, vyhnal zástupcu dánskeho panovníka, redigoval zákonník Gragas (Šedá hus). Po jeho smrti v roku 1047 upevňuje moc panovníka v krajine jeho brat Harald II. Krutý, ktorý sa pričinil na vytvorení nového stredovekého štátu.
Nóri viedli svoje výpravy už od 9. storočia, vzhľadom na pomerne výhodnú polohu. Svoje útoky sústredili hlavne proti Franskej ríši. Dokonca sa im podarilo trikrát obliehať Paríž. V druhej polovici 9. storočia sa Frankom za veľké výkupné podarilo zastaviť ich výboje.
Ohrozovali aj Nemecko – dostali sa až k Aachenu, Kolínu (mestá na Rýne a Mohane). Vytvorili si svoj tábor dokonca aj vo Švajčiarsku. V roku 891 n.l. boli po prvýkrát porazení v Nemecku. V roku 900 n.l. sa konala veľká výprava Rolla, počas ktorej obliehal aj Paríž. Nakoniec uzavrel dohodu s kráľom Karolom Prostým a usadil sa v okolí mesta Rouen. Rollo bol pokrstený na Róberta, dostal za manželku kráľovu dcéru a dostal do léna územie dnešnej Normandie.
Útoky viedli aj na juh - Pyreneje – porazení Arabmi, Itália, Baleáry, Grécko, Malá Ázia. Už v prvej polovici 11. storočia sa snažili o usadenie na Apeninskom polostrove.
Ugrofínske národy európskeho severu
V Škandinávii napredoval vývoj trocha pomalšie ako v ostatných častiach Európy, čo spolu so zlými životnými podmienkami viedlo k čiastočnej izolácii severských kmeňov. Už v 9. storočí p.n.l. začínajú na toto územie prichádzať germánske kmene. Pôvodné obyvateľstvo sa pogermánštilo. Už v posledných storočiach p. n. l. sa v južných častiach využívali skôr germánske jazyky. V severnej Škandinávii a Fínsku v tom čase kočovali kmene Saamov (Laponci). Na prelome letopočtov sa v južnom Fínsku usadili kmene Fínov. Obidva tieto národy patria k Ugrofínskym kmeňom.
Pôvodné ugrofínske kmene sídlili v oblastiach na juhu Uralu, kde sa dodnes uchovali pozostatky ich kultúry. Doterajšie vedecké bádanie nedáva uspokojivé vysvetlenie pohnútok a histórie ich sťahovania. V 6. storočí sa tieto kmene rozdelili na dve skupiny, z nich sa jedna vydala na sever až na územie dnešného Fínska. Druhá skupina smerovala na juhozápad. Ak berieme jazyk ako smerodajný ukazovateľ pôvodu obyvateľstva, patria k národom ugrofínskeho pôvodu Fíni a Estónci zo skupiny prvej, a Maďari zo skupiny druhej.
Rozľahlé a lesnaté priestory dnešného Fínska boli osídlené skupinami Laponcov. S príchodom nového obyvateľstva sa Laponci so svojimi stádami sobov stiahli ďalej na sever a prisťahovalecké kmene po nich zdedili ich meno. V najstarších dobách sa pod názvom „Finni“ alebo „Fenni“ rozumeli Laponci. Môžeme predpokladať, že prenikanie ugrofínskych kmeňov na územie dnešného Fínska bolo ukončené asi vo 8. storočí. Fínske dejiny sú úzko späté s dejinami ďalších škandinávskych krajín, hlavne Švédska. Prvé písomné správy dokladajú, že v 12. storočí podnikol švédsky kráľ Erik Svätý križiacke výpravy do Fínska, aby obrátil pohanské kmene na katolícku vieru. Za ním sa do Fínska sťahovali Švédi a usadzovali sa pri južnom a západnom pobreží. V 14. storočí dostalo Fínsko právo podieľať sa na voľbe švédskeho kráľa, čím oficiálne uznalo, že je švédskou provinciou.
Fínsko však malo ešte jedného silného suseda – tento krát na východe. Odtiaľ na fínske územie prenikali ruské vojenské výpravy. Stretávali sa tu s výpravami zo Švédska a bojovali o riedko osídlené územie stredného Fínska. Po čase sa obe strany dohodli. Takmer neosídlené územie severného Fínska zostalo pod nadvládou Ruska a bola stanovená hranica prechádzajúca stredom krajiny. Tu dali švédski vládcovia vybudovať v roku 1475 mohutný kamenný hrad – Olavinlinnu, aby si tak zaistili kontrolu a ochranu južného územia. Miesto bolo veľmi dobre zvolené. Na úžine medzi dvoma rozľahlými jazernatými priestormi, v dnešnej Savonlinne. V priebehu ďalších storočí však boje o fínske územia medzi Švédskom a Ruskom so striedavým šťastím pokračovali.
Anglosaské obdobie (asi 440 – 1066)
Prvé doklady o osídlení Británie germánskymi náčelníkmi sú už z roku 410, avšak germánsky osadníci prichádzajú vo veľkom počte až okolo 30.rokov 5.stor.
Išlo prevažne o germánske kmene Sasov, Anglov a Jutov, ale v Británii sa z tohto obdobia našli aj doklady stretu kultúry z južnej Škandinávie, Nemecka a Francúzska.
Čo sa týka civilizovanosti boli menej civilizovaný ako Rimania, ale aj napriek tomu mali vlastné inštitúcie. Najsilnejšími spoločenskými väzbami boli zväzky pokrvného príbuzenstva a záväzky voči pánovi. Vytvárali sa často vlastné osídľovacie jednotky zoskupené okolo muža, na ktorom táto jednotka bola závislá.
Hlavnými bohmi boli bohovia neskorej severskej mytológie ako Tiw, Woden, Thor apod.
Udalosti pred rokom 600 za veľa nestoja, podľa prameňov Briti boli sužovaný Piktami a Škótmi. Približne okolo roku 500 sa odohrala podľa prameňov bitka pri Mons Badonicus (dodnes neidentifikované miesto), ktorá sa skončila víťazstvom Britov. Z tohto obdobia je azda najznámejší kráľ Artuš, ktorý je opradený legendami a ktorý sa dáva do súvislosti s bitkou na Mons Badonicus.
Británia bola rozdrobená na menšie i väčšie kráľovstvá, v ktorých podľa prameňov vládli ,,zlí“ tyrani. Počas 7. a 8.stor. vytlačili Britov Anglosasi, rímski Briti boli ,,rozdrvení“, o čom svedčí značný pokles britskej populácie. Značné britské zoskupenie zotrvalo pravdepodobne na severe a západe územia. Ocitli sa v podriadenom postavení.
Prvotní Anglosasi boli mestským národom, aj keď mestá mali skôr význam z hierarchických než hospodárskych dôvodov. Mestá stáli na ohniskách ciest a boli opevnené silnými hradbami.
Siedme storočie sa nieslo v znamení vzájomných bojov medzi jednotlivými kráľovstvami. Je možné, že sa anglický králi okolo roku 600 dali počítať na tucty.
Postupne sa formovali jednotlivé kráľovstvá : Kent, Sussex (Južní Sasi), Wessex (Západní Sasi), Východné Anglicko, Essex (Východní Sasi), Mercia (strední Anglovia) a Northumbria (Bernicia, Deira, neskôr aj Lindsey).
Pre toto obdobie podľa literatúry boli príznačné časté vojny, zaryté prejavy vernosti a okázalá nádhera. Spoločnosť bola usporiadaná, do 10.stor. sa anglické panstvá pre správne aj právne potreby členili na oblasti nazývané hundread, pričom v „srdci“ každého okrsku stálo pánske kráľovské sídlo (tun), ktoré spravoval miestny hodnostár.
Tieto sídla boli centrom ranej anglosaskej spoločnosti. Väčšina obyvateľstva boli slobodní roľníci. Pôda sa koncom 7.stor. delila na dominikál (majetok využívaný priamo pánom) a rustikál (roľnícka pôda). Väčšinu pracovných síl na dominikále tvorili otroci. Od roku 597 začína vplývať na spoločnosť kresťanstvo, a to najmä pričineniu pápeža Gregora Veľkého a šíreniu kresťanstva írskymi biskupmi (Íri prijali kresťanstvo už začiatkom 6.stor). Prvú misiu viedol rímsky mních Augustín v Kente.
S kresťanstvom prišla aj gramotnosť, vďaka čomu mohli králi evidovať a formulovať kmeňové zvyklosti. S prvými kostolmi sa začínajú objavovať aj prvé anglické mestá. Remeselníci, obchodníci, ale aj služobníctvo či žobráci sa sústreďovali okolo kláštorov a katedrál.
V 8.stor. nastupuje mercijská nadvláda, ktorej prvým predstaviteľom bol Aethelbald z Mercie (716-757). Samostatnosť si zachovali iba Wessex a Northumbria. Najmocnejším anglickým kráľom pred Alfrédom bol Offa (757-796), ktorý plne ovládal Kent, pričom s jeho panovníkom zaobchádzal ako so svojim služobníkom. Postupne ovládol Východné Anglicko, vo Wessexe dosiahol iba to, že v rokoch 786-802 kráľovstvo uznávalo iba mercijskú ochranu. Za jeho nadvlády sa rozrastal obchod, ako vnútorný tak aj zahraničný. Objavuje sa sústavné razenie mincí (denáre).
Po jeho smrti Mercia stratila nadvládu a na istý čas sa moci ujímajú západní Sasi. V 9.stor. však začínajú časté vpády Vikingov (Nóri a Dáni). Nóri osídľovali a napádali prevažne Írsko, Škótsko, Wales a Cornwall, pričom Anglicko a franské územie prevažne Dáni.
V priebehu 3 rokov prestali existovať kedysi mocné kráľovstva Northumbria a Východné Anglicko. V týchto časoch sa vlády nad Wessexom ujíma Alfréd Veľký (871-899), spočiatku po drobných porážkach sa musel Dánom vykúpiť. Postupne v roku 886 sa zmocnil Londýna, avšak v roku 893 sa pri ústi rieky Temža vylodila početná dánska armáda, ktorá počas 3 nasledujúcich rokov plienila celé Anglicko. Alfréd zreorganizoval vojsko (menej početné, ale zdatnejšie), dal postaviť nové lode a nechal vybudovať sústavu verejných hradísk.
Z týchto hradísk sa koncom 9.stor stávali kvitnúce mestá 10.stor. Uskutočnil svoj program vzdelanosti prostredníctvom kruhu učencov, čím obnovil gramotnosť v krajine. Prekladal latinské diela do angličtiny. Po jeho smrti sa začala utvárať zjednotená kráľovská moc a wessexský kráľovský rod bol kráľovskou dynastiou Anglicka.
Vláde Eduarda Staršieho (899-924), Athlestana (924-939) a Edmunda (939-946) dominovalo znovu dobývanie oblasti Danewal. Z takmer 50 rokov spletitých bojov vyšla víťazne kráľovská dynastia z Wessexu. Za vlády Edgara (959-975) sa čoraz viac formovali zákonníky, ktoré sa vydávali pri zhromaždení witanu (kráľovskej rady). Pozostávala zo šľachticov, biskupov a mužov, ktorí mali vplyv vo svojich krajoch. Vo witane sa vyberali nový králi, potvrdzovali sa štátne zámery a diskutovalo sa o obchode. Vznikla jednotná sieť panstiev (shire), ktoré sa ustálili do podoby v akej fungovali až do roku 1974.
Na ich čele stála skupina popredných veľmožov (aldermen). Panstvá sa členili na menšie okresy nazývané hundreds, ktoré mali vlastný súdny dvor. Obnovili sa kláštory, ktoré po vpádoch Dánov boli značne zničené. Bola prijatá tradícia regularis concordia t.z. jedna rehoľa, ktorou sa mali riadiť všetky anglické kláštory.
Po Edgarovej smrti začínajú opäť nájazdy Dánov, a to najmä pod vedením Svena Estridsena, neskôr po jeho smrti v jeho výbojoch pokračoval jeho syn Harald, avšak Anglicko prijalo za svojho kráľa jeho brata Knuta Veľkého (1016-1035).
V roku 1017 rozdelil krajinu na 4 panstvá – Northumbriu, Východné Anglicko, Merciu a Wessex. Po jeho smrti roku 1035 došlo k bojom o vládu k postupnému koncu anglosaského kráľovstva.
Miestna správa sa vyvíjala, miestnym kráľovským správcom sa začalo hovoriť shire – reeve alebo aj šerif. Šerif bol kráľov najvyšší zástupca v panstve, bol zodpovedný za výber kráľovských daní, ohlasoval miestnej šľachte kráľovu vôľu. Vyvinul sa aj účinný systém daní, rozvinulo sa hospodárstvo, vznikali väčšie mestá.
Raný stredovek v Británii (1066-1290)
Koniec anglosaského kráľovstva nastal 14.októbra 1066, kedy došlo k bitke medzi anglickou a normanskou armádou pri Hastingse. Na čele normanského vojska stál vojvoda Viliam z Normandie, ktorý zvíťazil a 25.decembra 1066 bol vo Westminsterskom opátstve vyhlásený za kráľa a tak začína raný stredovek v Británii (1066-1290).
Viliam I. Dobyvateľ (1066-1087) bol prvým normanským kráľom v Anglicku, počas vlády sa dostal do sporu s francúzskym kráľom Filipom. V spore išlo o územie Vexin (ležiace na severnom brehu Seiny) a panstvo Maine, pričom tento spor pretrvával aj po Viliamovej smrti. Normandia bola kniežatstvom, ktorému vládol vojvoda viazaný sľubom vazalskej vernosti francúzskemu kráľovi. Znamenalo to, že anglická politika bola súčasťou francúzskej, a keďže Normania boli Francúzi, priniesli do Anglicka francúzsku kultúru a jazyk.
Po smrti Viliama I. nastupuje na trón jeho mladší syn Viliam II. Rufus (Ryšavý), ktorý vládol v rokoch 1087-1100. Krátko po nastúpení na trón narazil na silný odpor mocných magnátov a barónov, ktorí chceli, aby sa opäť spojila Normandia s Anglickom (po smrti Viliama I. Totiž pripadla Normandia jeho staršiemu synovi Róbertovi), pretože sa obávali straty svojich titulov a majetku. Nakoniec dal Rufusovi Róbert vojvodstvo do zástavy za 10 000 mariek, keďže sa chcel zúčastniť križiackej výpravy a tak sa vyhnúť obtiažnemu postaveniu v domácej politike.
Rufusovi sa v roku 1099 podarilo pričleniť aj Main a Vexin, o ktoré prišiel Róbert. Rufus sa dostal do sporu s cirkvou, pretože za jeho vlády na dvore vládla ,,výstrednosť“, s vymenovaním biskupov si dával na čas, pretože po dobu neobsadenia biskupských stolcov si mohol cirkevné dôchodky privlastňovať.
Zomrel bez dediča a po jeho smrti prichádza do Winchesteru jeho brat Henrich I. (1100-1135), ktorý sa zmocnil kráľovskej pokladnice. Nato 5.augusta 1100 bol korunovaný vo Westminsteri za kráľa. Po úspechoch v križiackej výprave sa vrátil do Normandie Róbert, došlo k vyjednávaniu, ktorého výsledkom bolo, že Henrich si mal ponechať Anglicko a vyplácať Róbertovi dôchodok. Avšak po bitke pri Tinchebray v roku 1106 sa Róbert dostáva do zajatia vlastného brata a Normandia bola opäť súčasťou Anglicka. Henrich I. Sa dostáva do sporu s cirkvou, ktorá sa snažila presadiť gregoriánske reformy. Tie ohrozovali kráľovskú právomoc nad cirkvou. Išlo o tzv. Boj o investitúru t.j. právo menovať biskupov. V roku 1107 sa Henrich I. svetskej investitúry zriekol.
Jeho ďalším cieľom bolo udržať si Normandiu, o ktorú usiloval Ľudovít VI. Francúzsky a Fulk V. vojvoda z Anjou. Uzavrel spojenectvo s Fulkom V. (vydal svoju dcéru Matyldu za jeho syna a dediča Geoffryeho Plantageneta).
Po Henrichovej smrti prichádza do Winchesteru jeho synovec Štefan z Blois (1135-1154), kde sa ujíma štátnej pokladnice a zaisťuje si podporu Londýnčanov, presvedčil canterburského biskupa, aby ho vysvätil za kráľa, pretože všetci, ktorí zložili vernosť Matylde, tak urobili z donútenia. Nato bol 22.decembra 1135 korunovaný a pomazaný za kráľa.
Rozpútala sa občianska vojna medzi dvoma súperiacimi dvormi, na jednej strane prívrženci Štefana a na druhej Matildy. Štefan sa dostal do zajatia, avšak Matilda mierové podmienky zavrhla, čím si znepriatelila Londýnčanov, ktorí ju nakoniec vyhnali. Geoffrey z Anjou (manžel Matildy) bol vyhlásený za vojvodu v Normandii a v roku 1150 prijal za spoluvládcu svojho syna Henricha, čo potvrdil aj francúzsky kráľ Ľudovít VII.
Po smrti Geoffreyho sa stal Henrich Plantagenet panovníkom v Normandii a oženil sa s exmanželkou Ľudovíta VII. Eleanorou Akvitánskou, čím k Normandii, Anjou pripojil aj Akvitániu ako svoju dŕžavu. Vypukli boje medzi Henrichom Plantagenetom na jednej strane a Štefanom, ktorého podporoval francúzsky kráľ, na strane druhej. Výsledkom bola mierová zmluva v roku 1153, v ktorej bolo stanovené, že Štefan si podrží kráľovstvo doživotne a Henrich bude po jeho smrti jeho dedičom.
Henrich ako Henrich II. nastupuje na trón v roku 1154 až do roku 1189. Bol vôbec prvým nesporným následníkom trónu po viac než 100 rokoch. Stal sa tak najmocnejším panovníkom v Európe (jeho ríša siahala od Škótska až po Pyreneje), aj napriek tomu, že mu Anglicko poskytovalo titul kráľa centrom jeho vlády bolo Anjou.
A tak v porovnaní s francúzskymi dŕžavami spoločenská a kultúrna situácia v Anglicku stagnovala. Anjou bolo strediskom učenosti, výtvarných umení, architektúry, poézie a hudby. Henrich II. Sa snažil rozdeliť ríšu medzi svojich synov, najstaršiemu Henrichovi malo pripadnúť Anjou, Normandia a Anglicko, Richardovi zase Akvitánia a Geoffreymu vydobytá Bretaň. Najmladší syn Ján v roku 1185 získal Írsko.
Vypukli boje medzi bratmi, po smrti Henricha a Geoffreyho, kráľ uprednostňoval Jána, čo sa nepáčilo Richardovi. Ten sa spojil s francúzskym kráľom Filipom II. Augustom a porazil Henricha II. Takto vďaka tomuto spojenectvu bolo Richardovo postavenie nenapadnuteľné a vládol od roku 1189-1199.
V roku 1190 sa spolu Filipom Augustom vydal na križiacku výpravu, počas jeho neprítomnosti v roku 1191 dochádzalo v Anglicku k istým nepokojom, ale vďaka jeho opatreniam pre prípad mimoriadnej situácie bola znova nastolená stabilná vláda.
Ku škodám došlo až v roku 1193, kedy bol zajatý a viac než rok väznený v rakúskom väzení. Za čo vďačil svojmu mladšiemu bratovi Jánovi nazývanému Bezzemok. Jeho vzbura však bola potlačená Richardovými stúpencami.
Avšak celú situáciu využil Filip II, ktorý sa zmocnil Vexin. Richard sa po prepustení v roku 1194 pokúšal získať späť stratené územia, čo sa mu aj ma sklonku života v roku 1198 podarilo. Po jeho smrti, keďže nezanechal potomka si jednotlivé časti ríše zvolili svojich nástupcov. Anglický a normanský baróni sa rozhodli pre Jána a Anjou, Maine a Touraine dali prednosť Arturovi z Bretane (pohrobok Geoffreyho).
Wales a Walská marka
V 11. storočí bol Wales zhlukom drobných kráľovstiev, ktoré nemali stále hranice. Bolo centrom neustálych bojov o moc medzi waleskými kniežatami a anglonormanskými pánmi. Z území, ktoré dobyli sa stávali súkromné panstvá, ktoré stáli mimo bežný rámec anglickej vládnej moci. No aj napriek tomu podliehali anglickému kráľovi. Normanské dobytie Walesu bolo dokončené až za vlády Eduarda I.
Škótsko
Na rozdiel od Walesu v Škótsku vládol od 11.stor (najmä juhu a východu územia) jediný kráľ a to škótsky. Anglickú nadvládu uznávali čas od času. Zakladali sa tu mestá, opátstva a katedrály, budovali sa hrady a ustanovovali sa kráľovské šerifstvá, čím sa kráľovstvo rozčlenilo na ovládateľné správne jednotky. Kráľovské mincovne začali raziť strieborné pence, ktoré boli rovné anglickej mene a vyberali sa dovozné clá.
Vláda
Najdôležitejšou zložkou systému bol kráľ. Nevládol sám, stred zástupu jeho poddaných predstavoval dvor, ktorý tvorilo z časti špecializované služobníctvo (kuchári, zásobovači, povozníci a i.). Boli medzi nimi aj muži, ktorí sa starali o lov, ktorí vykonávali administratívnu a politickú činnosť.
Úrad kancelárie a pokladníka mohli zastávať iba duchovní. Služobníci na kráľovskom dvore boli aj zároveň vlastníkmi veľkých panstiev a vďaka ich vplyvu sa moc koruny prenášala do jednotlivých oblastí. Dvor bol aj osou vojenskej organizácie. Družine sa vyplácali ročné odmeny a potom aj denná mzda, podľa počtu dní, keď slúžili. V krajine aj počas normanskej vlády fungovala daň z pôdy (geld). V rokoch 1129-1130 sa z geldu stala ročná daň, Henrich II. zaviedol aj rytiersku daň, obecnú a mestskú daň.
Právo
Za vlády Henricha II. Sa takmer po celej zemi uplatňovalo obecné právo. Kráľ sa zaoberal závažnými zločinmi a korunnými spormi. Za vlády Henricha II. Začali súdiť závažné zločiny kráľovskí sudcovia, spočiatku to boli muži, ktorým kráľ dôveroval. Súdnictvo ako také sa začalo rozvíjať až od konca 12.stor.
Hospodárstvo
V 11.stor. prevládalo prevažne agrárne hospodárstvo a väčšina obyvateľov žila na vidieku. Najpočetnejšiu triedu tvorili roľníci nazývaní villani, druhá najpočetnejšia skupina bola označovaná ako bordars (chalupári). Ďalší boli označovaní ako free men (slobodní ľudia) alebo sokomen (lénnici). A nakoniec poslednú vrstvu predstavovali otroci.
Na druhej strane bol kráľ a úzka skupina mocných mužov nazývaných rentiéry, ktorí žili z výnosov svojich statkov. Mali svojich vlastných lénnikov, nájomcov. Postupne sa rozvíjal obchod, najmä námorný avšak k žiadnej revolúcii v obchode nedošlo.
—————